Autor otázky: Ivana
čo robím zle? 6-ročná dcéra a emócie
(číslo príspevku 63.190, zo dňa 31.07.2005. videné 568x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 63190:
Dobrý deň, chcem poprosiť o názor odborníka. Chcela by som vedieť kde je chyba, poprípade čo robím zle. Mám 6- ročnú dcéru. Je to vcelku šikovné dievčatko, ktoré sa chystá do školy. Problém je v tom, že príliš silne prežíva emócie. Začalo to v rannom veku okolo dvoch rokov, keď sa začala bezdôvodne báť a tento strach prechádzal až do panického strachu. Problém sme aj s manželom čiastočne aj pomocou psychológa (písala som aj na túto stránku o tomto probléme) zvládli približne vo veku 5 rokov. Celá vec sa má tak, že prežíva silne nielen strach kedy sa jej pocity strachu priebežne opakujú, hlavne keď sa zmení štandardná situácia, napr. teraz prerábame byt a z novej časti bytu počuje nové zvuky, na ktoré si musí zvyknúť a sama odmieta sa po byte po zotmení aj pri svetle pohybovať, alebo len veľkými obavami. S veľkými prejavmi prežíva akúkoľvek zmenu alebo pocity napr. nespravodlivosti, zmien situácie, stačí návšteva alebo niečo, čo ju vytrhne z bežného rytmu. Je to hlavne plačom, krikom, kedy sa ani tak nepokúša presadiť si svoje, ale skôr vysvetliť čo nie je v poriadku, ale do toho strašne plače. Na niekoho pôsobí ako rozmaznaná, ale verte, nie je tomu tak, sama vie, ako hovorí, že to nie je v poriadku, ale nedokáže to zastaviť a mne tiež občas rupnú nervy. Vlastne to vyzerá tak, že keď niečo chce, snaží sa to za každú cenu dosiahnuť a keď sa to nedarí skončí to strašným plačom. Až keď sa utíši, dá sa jej vysvetliť, že to nebolo v poriadku, ale zastaviť to nejde, ale pri novej situácii sa to zopakuje. Nadmieru veľa rozpráva, fakt je že nie hlúposti, ale stále, má nečakané otázky, na ktoré občas nedokážem odpovedať nie preto že by boli hlúpe, ale zvláštne. Stále má snahu niečo vysvetlovať a presadzovať vlastný názor. V prípade upozornenia že občas musí byť ticho hlavne keď sa s niekým rozprávam, je k nezastaveniu, že nedostane odpoveď a je zle. Potom zas pochopí, že nemôže skákať do reči, ale v prípade novej otázky zabúda na akékoľvek vysvetlenie. Ten plač a občas aj hnev a značné emócie sme skúšali riešiť vysvetlením, aj krikom, dokonca aj po zadku dostala, ale bez efektu. Neviem čo robím zle, mám dojem, že je dobré, keď má vlastný názor, ktorý by možno v prípade dospelého človeka bol na mieste, ale rešpektovať autoritu by mala, ja neviem, ako na to. S vysvetlením to ide len občas. Inak je to poslušné dieťa, pozná svoje hranice, len asi neskutočne tvrdohlavé a hlavne nedokáže ovládať emócie a "pusu" a kde ju čo napadne tam to vyhŕkne (naposledy na návšteve, keď sme už mali odísť odmietla a skončili sme tým, že nás s manželom nenávidí - hoci sa pokorne obula a odišli sme, potom ju to neskutočne mrzelo - vedela že robí zle). Nikdy neviem, čo z nej vylezie a potom mám strach a zlý pocit. Neviem či sa to dá zvládnuť len s vysvetlením, ruka mi už zopárkrát vyletela, ale výsledok je vždy rovnaký. Ako na to? Uľavilo sa mi, že som sa tu aspoň vykecala, lebo inak ma to veľmi trápi. Ťažko to opísať, bolo by to treba vidieť a podľa toho posúdiť. Starí rodičia tiež vidia, že to nie je v poriadku, že by to bolo treba riešiť, len sami nevedia ako - vidia že to nie je "rozmaznanosť" ale čosi ťažké v povahe.