Autor otázky: Lucia
Materská dovolenka-najhoršie obdobie môjho života
(číslo príspevku 58.287, zo dňa 06.06.2005. videné 1949x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 58287:
Vedel by sa niekto vyjadriť k môjmu problému? Vydávala som sa ako 26 ročná, ekonomicky zabezpečená /s vlastným bytom, úsporami/ za manžela, ktorý mal vtedy 36 rokov /bol rozvedený, vtedy už 5 rokov/. Myslím si /ešte aj dnes/, že to z oboch strán bolo o láske. Ja VŠ, s praxou v zahraničí, intelektuál, športový antitalent, on "s učňovkou", bez peňazí, bývalý športovec, fyzicky zdatný, so služobným bytom a hrdzavou škodovkou. To bolo v roku 1994. Žili sme spolu, mali sme sa radi, kúpili sme chalupu, manžel ju prestavoval, chodili sme do práce /on je stále v tej istej práci už 17 rokov, nakoľko je viazaný služ. bytom/, ja som počas manželstva vystriedala 3 zamestnania. Sex nebol bohvieaký, resp. dalo by sa povedať /moje hodnotenie/, že to bolo dosť slabé, resp. "o ničom", ale aj napriek tomu som ho mala rada. On varil, nakupoval, ja som prala, upratovala. Ešte musím povedať, že bol vždy "bordelár", čo mi potvrdila i jeho matka /moja bývalá svokra/. Vždy som viac zarábala ako on, on zas chodil "na fušky" a tvrdil, že zarábame rovnako. Deti sme nemali, ja som v 23 rokoch bola ne jednom prerušení tehotenstva, preto som pripisovala vinu sebe. Takto to všetko išlo v zabehnutých koľajach do roku 2000. Vtedy som už mala 32 rokov a vážne som sa začala zaoberať otázkou dieťaťa. Začalo behanie po vyšetreniach, ktoré vždy ukázali, že sme obidvaja v poriadku. V roku 2001 sa konečne prišlo na to, že manžel je neplodný, ale dá sa to riešiť metódami asistovanej reprodukcie /umelého oplodnenia/. Ja som podstúpila celý tento proces v máji 2001 /hormonálna príprava, odobratie vajíčiek pod narkózou, vloženie, čakanie na výsledok/, manžel odovzdal spermie + museli sme to aj zaplatiť /45.000,-/. Výsledok: otehotnela som. Tehotenstvo prebiehalo normálne, až na to, že som bola počas neho dosť často chorá. 5 týždňom pred pôrodom sa prišlo na ultrazvuku na to, že dieťa má vývojovú chybu a že jeho šanca na prežitie je 2 percentná. 7.1.2002 sa narodila naša dcéra, ktorá bola hneď po pôrode preložená na ARO, 3 x operovaná a 27.1.2002 zomrela. 31.01.2002 bol pohreb. Ja som to celé vnímala ako VEĽKÝ ŽIVOTNÝ NEÚSPECH, ako niečo, do čoho som vložila toľko úsilia a predsa to nevyšlo. Bola som na materskej dovolenke 3,5 mesiaca a keď som sa vrátila do práce, mala som pocit, ŽE NIČ NEMÁ ZMYSEL. A že chodenie do práce vôbec nemá zmysel. Preto som si zobrala neplatené voľno a bola som doma. Dnes to vidím tak, že som sa uzavrela pred ľuďmi, pred svetom. Pripravovala som sa na ďalšie IVF. Medzitým sme ešte absolvovali genetické vyšetrenie, ja imunologické plus vec som konzultovala s viacerými odborníkmi. V lete som absolvovala IVF zo zmrazených opl. vajíčok, ktoré nevyšlo. Dala som si mesiac pauzu a potom znovu to isté, ako v 5/2001 /procedúry + zaplatiť/. Vyšlo to, vyšli 2 tehotenské testy, samozrejme som ostala doma na rizikovom tehotenstve, bola som pod dohľadom perfektného pána doktora, na kontroly som chodila pomaly každý týždeň, urobená i amniocentéza. Veľmi som sa snažila, aby to dobre dopadlo, dobre som spala aj jedla, pribrala som 20 kg. V máji 2003 pôrod syna cisárskym rezom /bol naopak otočený/. Po týždni som prišla z pôrodnice domov. Kojila som, prebaľovala, prala, v noci vstávala k malému, pozorovala som ho, či dýcha, bála som sa, aby sa mu niečo nestalo. Bývala som veľmi unavená, pila som veľa kávy. Keď mal 6 mesiacov, už som bola taká unavená, že mi bývavalo zle, hlavne v nákupných centrách. Začalo chodenie po lekároch, podozrenie na problém so štítnou žľazou, so srdcom, ale nakoniec sa zistila diagnóza - úzkostná porucha. Kto to nezažil, neuveril by, že môžete byť tak unavený, že nevládzete chodiť, toto sa mi stalo, keď mal malý 8 mesiacov. Nastal pobyt v nemocnici a domáca liečba, kým som sa z toho úplne dostala, to trvalo asi 1,5 roka. Medzitým sa nám rozpadlo manželstvo. Všetko, čo v tom vzťahu fungovalo, prestalo úplne fungovať, v 9/2004 sme sa rozviedli, ja som odišla bývať do svojho bytu. Uź som nedokázala žiť s manželom, ani jeho hodnotami. Prišla som na to, že naše priority sú uplne iné. Nakoľko som ešte nebola úplne zdravá, odišla som bez syna. Dohodli sme sa na termínoch, kedy budem môcť byť so synom, aj v tejto veci mi robil problémy. Až teraz sme v takom štádiu, že sa nehádame a dohodli sme sa na styku so synom. Ako to bude v budúcnosti s výchovou syna, ešte neviem, ale chcela by som ho dostať do svojej starostlivosti, pričom viem, že býv. muž mi určite bude robiť problémy. Neviem, prečo som to všetko tak zle znášala /matkou som sa stala vo veku 35,5 roka/, budem rada, ak sa mi k tomu niekto vyjadrí...