Odpovedal: Katka Re: Neposlušnosť 14ročného dieťaťa resp. teenegerk (číslo príspevku 57.190, zo dňa 26.05.2005. videné 535x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 57190: Vytáča vás šatník adolescentov? Deti a rodina, 25.05.2005 Nedávno som v sobotňajší podvečer sedela v kaviarni s kamarátom. Okolo nás bolo viacero stolov zaplnených mládežou, dievčatami i chlapcami v „násťročnom“ veku. Musím povedať, že čo sa týka obliekania, nie som žiaden puritán, ale to, čo som videla tam, pripomínalo zraz miestnych štetiek a ich pasákov. Z ampliónov znel prízvučný hip-hop, a tak som si vlastne uvedomila, že hiphopová kultúra, ktorá do hudby priniesla vyjadrovanie pouličných gangov, sa svojim veľkým vzorom z ulice priblížila i v obliekaní . A čo na to my, skôr narodení? Šatník dospievajúcich detí je generačný problém, s ktorým sa vlastne takmer každý rodič stretne dva razy – raz ako dieťa brániace svoje prazvláštne oblečenie pred dospelými autoritami, a druhý krát ako rodič s údivom sledujúci to, ako sa jeho deti dokážu „dohabať“. Keď som ja bola v tomto problematickom veku, generácia mojich rovesníkov sa delila na „depešákov“ a „metalistov“. Celkom dobrý výber, buď sme rodičov hnevali tým, že sme si aj v tridsaťstupňovom teple obliekli čierne rifle, alebo dlhými vlasmi, ktoré dráždili školské autority. Radosť na nás pozrieť. Neskôr prišla éra fascináciou hippies, kedy bolo „in“ otcovi kradnúť flanelové košele. Zo všetkého však človek vyrastie, a aj z mladíckych nohavíc a pubertálnych manierov. Obliekanie je pre mládež formou svojského prejavu. Niektorí vyjadrujú štýlom oblečenia, že patria k nejakej konkrétnej skupine, iní dávajú superdrahými značkami oblečenia najavo, že ich rodičia na to majú, a ďalší sa chcú iba odlíšiť od konvenčného sveta dospelých. To všetko je v poriadku, ale možno by mali existovať nejaké hranice – kričia mnohí rodičia, učitelia a všetci „dospeláci“ nespokojní s tým, že i trinásťročné dievčatá sa premávajú po ulici „vyštafírované“ ako striptérky . Akoby si tie deti stále viac ukrajovali z detstva, a to všetko vďaka módnym ikonám a vzorom ozývajúcich sa hlasom ich srdca v moderných piesňach a seriáloch pre mládež. Na druhej strane verím, že vzor po slobode túžiaceho hippíka s marihuanovou cigaretou našich rodičov desil rovnako, ako pohľad otca na svoju dospievajúcu dcéru v minisukni a tričku nezahaľujúcom to, čo by si zatiaľ želal ponechať ukryté. Takže ťažko diktovať, keď my sme boli rovnakí. Preto mnohí tolerantnejší rodičia síce nad šatníkom svojej ratolesti neveriacky krútia hlavou, ale inak nechávajú deckám slobodu. Zákazy a príkazy len prilievajú olej do ohňa a stupňujú ich vzdor, a raz deti vyrastú, budú sa musieť zamestnať a pôsobiť serióznym dojmom. Svojho času vyvolali búrlivú diskusiu bikiny, ešte pred nimi dámske plavky ako také, a naše prababky nenosili sukne nad kolená. Takže problém módy, ktorá je čoraz odvážnejšia, nie je ničím novým a objavuje sa prakticky s každým avantgardným trendom a zakaždým je diskusia spojená so širokým spektrom emócií. Na to, aký postoj je ten najsprávnejší, asi neexistuje osvedčené a zaručene fungujúce pravidlo. S dospievajúcou dcérou a synom treba komunikovať, a nie striktne prikazovať. Ak sa vám šatník zdá k ich veku neslušný, treba sa s nimi o tom porozprávať, pýtať sa na ich názory, počúvať a snažiť sa porozumieť. Pre nich je totiž dôležitejšie zapáčiť sa svojim rovesníkom, ako vlastným rodičom.