Odpovedal: Monika Re: Tiež mám nezvládnuteľnú dcéru (číslo príspevku 47.227, zo dňa 15.02.2005. videné 408x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 47227: Dobrž deň, chcem Vám poďakovat za všetky odpovede, veľmi mi to pomohlo, hlavne som sa zbavila toho veľkého tlaku, ktory spôsoboval chvíľami až takú paniku, čo budeme robiť. Zbavila som sa zábran a začala som o tom s ľuďmi hovoriť. Brala som to ako každá rada dobrá a osvedčilo sa mi to. Neviem síce, čo nás ešte čaká, ale niečo sme predsa len prehodnotili. V prvom rade sme začali byť viac trpezliví, po druhé, nevenujeme toľko pozornosti negatívnym emóciam a prejavom dcéry - snažíme sa nevšímať si ich, viac ju chválime a najmä muža presviedčam, aby jej prejavoval viac rešpektu, na to je strašne citlivá. Viem v kútiku duše, že veľká chyba bola v tom, že bol manžel prchký, bol, či sa mi to páči, alebo nie a často sme sa preto hádali, ale ani ja som nebola bez viny, podliehala som jeho prílíšnej prísnosti a chytala ma nervozita keď jeho... Ale chýbala nám aj podpora rodiny, niekoho láskavého a trpezlivého a napokon je pravda, že dcéra bola hyperaktívna. Teraz momentálne prežívame kľudnejšie obdobie, nie sú s ňou problémy. V pohode je škola, dodržiava príchody domov - tie napokon dodržiavala väčšinou aj predtým, ale nedokážeme už skrátiť príchod domov, lebo aj tak zahlási, že príde o ôsmej, že to preháňame, že je veľká a všetci spolužiaci a spolužiačky chodia domov až o deviatej. Tak neviem, či sa môj muž zbytočne snaží držať ju na krátko, keď chce, aby prišla o siedmej, alebo ona si vymýšľa, keď tvrdí, že spolužiaci chodia tiež o ôsmej? Ale zbytočne by som sa tu rozpisovala, v tejto chvíli viem len jedno, že to netreba brať až tak vážne, ale zároveň treba trvať na istých dohodách a byť trpezlivý. Je to o veľkom cite, ale aj o predošlej výchove. Je to však tá najložitejšia vec na svete. Musím ešte dodať, že sme boli aj u psychologičky, ale keď začala tým, že aj jej sa stalo, že mala hyperaktívneho syna a počas puberty jej hodil mobil do hlavy, tak sme trochu stratili rešpekt a nádej, že nám vôbec nejaký psychológ pomôže. No ja som presvedčená, že nám aj táto pani psychologička pomohla, už len tým, že nás vypočula a zdôverila sa s tak intímnou vecou. Chcela by som ešte dodať jednu vetu, že každý, komu som sa zdôverila, aj v práci, či to boli ženy, muži - však ale nevie to zase každý, aby to nevyzeralo, že som to ešte aj kvetináčom hovorila - každý z nich ma vypočul so záujmom a niečo zo svojho života poradil a v tom je tá pomoc veľká. A vážim si, akí dokážu byť ľudia fajn, naozaj je pravda, že sa netreba uzatvárať. Ďakujem.