Odpovedal: Alexandra - dodatočné informácie Re: Podozrenie na schizofreniu (číslo príspevku 41.996, zo dňa 29.11.2004. videné 322x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 41996: Dobrý deň. Dodatočne som ešte chcela doplniť nejaké veľmi vážne informácie. Zistila som, že môj priateľ, keď mal 16 rokov, odišiel z domu a žil v nejakej chatke v kempe celkom sám. Odtiaľ aj chodil do školy. Rodičia ho tam nechali, pretože sa nechcel vrátiť domov. Neskôr mu v podkroví domu nad svojim bytom prerobili malú garsónku, v ktorej doteraz žije. Garsónka vyzerá hrozne, 10 m2, neporiadna, tmavá, s jedným malým okienkom, s malou sprchou len s chladnou vodou...úplne ako z hororu. Vždy ale, keď rodičia nie sú doma, sa môj priateľ presťahuje do bytu rodičov pod garsónkou a keď sa vrátia, odíde on naspäť do svojho podkrovia. Okrem toho, v jeho rozprávaní o svojom živote sú strašné medzery. Nijako si neviem poskladať chronológiu jeho života. Viem, že sa ako dieťa presťahoval z jedného mesta do druhého, že niekoľko rokov žil s matkou a bratom vo Francúzsku (otec medzitým pracoval na zaoceánskej lodi)...ale sú roky, ktoré mi chýbajú a ktoré neviem zaplniť...a mám pocit, že ani on...minimálne o tom nechce hovoriť. Okrem toho mi rozprával pár príbehov, z ktorých mi išiel mráz po chrbte, napr. o tom, ako boli na nejakej Greenpeace akcii na Islande a keď po noci prechádzali cez les, stromy okolo nich začali chodiť (predpokladá, že to ani neboli stromy, ale nejaké čudné tvory). Ďalší príbeh bol o tom, ako sa dom v ich susedstve jednej noci prepadol pol metra pod zem, vraj tam bývala nejaká veštica, ktorá tam čarovala a musel tam prísť exorcista vyháňať odtiaľ duchov (ja som sa na ten dom bola pozrieť a vyzerá ako úplne normálny dom so zníženým prízemím). Ďalej mi rozprával, že raz keď sa z bytu vracal po schodišti do svojho podkrovia, v rohu na chodbe stál nejaký prízrak celý v čiernom a že mal pocit, že je to smrť. Alebo, že keď sa raz bol potápať v jednej jaskyni na ostrove Vis, z jaskyne sa pred ním vyronil 7 m biely žralok. Strašne sa o neho bojím. Toto správanie určite nie je bežné a mne nie je jasné, ako to, že to nikto nevidí, resp. nikto tomu neprikladá pozornosť. Čo mi je ešte čudné, sú jeho plytké emócie. Každému tvrdí, že jediné po čom túži, je jedna žena, ktorá ho bude milovať a ktorú bude milovať on. Pritom ale udržiava veľmi rozporuplné vzťahy s viacerými ženami, o ktorých tvrdí, že sú to len kamarátky, ale na nejaký spôsob ich všetky skoro zúfalo drží okolo seba. Viem, že to nie je založené na sexuálnej báze (skôr naopak, mám pocit, že vôbec nemá záujem o sex), skôr ide o nejaký spôsob, ako si zvyšovať rating a sebavedomie (každej svojej novej priateľke vždy na začiatku vzťahu poukazuje fotografie svojich bývalých)...ako keby mu dodávalo pocit bezpečia, že ho milujú toľké ženy. Pritom ani jednu si nepustí bližšie k sebe. Aj so mnou sa rozišiel pred 3 mesiacmi a ja si uvedomujem, že by som to mala definitívne ukončiť a prestať sa s ním stretávať, aby som zachránila svoju vlastnú hlavu. Problém je v tom, že aj keď stále tvrdí, že ma už nemiluje (momentálne vraj miluje nejakú Američanku zo svojej minulosti, ktorá je na druhom konci sveta a neohrozuje ho...pričom mu to ale nebráni v tom denne! sa stretávať s nejakou treťou "len kamarátkou", s ktorou sa nedávno spoznal), na nejaký spôsob ma drží pri sebe a nechce ma pustiť. Myslela som, či to nie je tým, že cíti, že som si poskladala kocky dohromady a že mi je jasné, že s ním niečo nie je v poriadku. Chvíľami mám pocit, ako keby to chcel zo seba striasť a všetko mi povedať a inokedy, že je úplne spokojný a že na tom nechce nič meniť. Ja viem, že náš vzťah nemá žiadnu budúcnosť, keď on emociálno lieta od jednej ženy k druhej a so žiadnou nemôže nájsť "dokonalosť". Bojím sa čisto len ako priateľ, či, ak mu ja otočím chrbát, si vôbec ešte niekto uvedomí, že potrebuje pomoc. Bojím sa, ak sa mu niečo stane, či budem vedieť žiť s tým, že som nič nespravila. Možno sú moje obavy neopodstatnené, ale tak to cítim. Čo mám robiť? Rozmýšľala som o tom upozorniť jeho rodičov, ale ak od nich tak beží, nie som si istá, či sú oni tí, ktorí by mi verili a skúsili mu pomôcť. Skôr by som od nich očakávala (minimálno od jeho emociálno tvrdej matky), že ma vysmejú. Mám to s ním vzdať a začať sa starať len o seba? Môžem vôbec niečo urobiť? Ďakujem za odpoveď.