Autor otázky: Linda
Problémy s dýchaním
(číslo príspevku 41.289, zo dňa 18.11.2004. videné 2314x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 41289:
Možno sa to bude zdať mnohým ľuďom banálne no ja s tým mám dosť veľký problém. Ide o dýchanie. Môj problém je v tom, že si ho až príliš uvedomujem a neviem tomu zabrániť. Nedávno som sa začala liečiť u psychologičky, pretože trpím panickou poruchou. Môj prvý záchvat prebehol s tým, že som cítila ako mám pľúca až kdesi "pod bradou", takmer žiadny vzuch a pocit beznádeje. Vtedy mi v hlave skrsla myšlienka: Asi sa zadusím. Odvtedy som si začala svoje dýchanie viac všímať a bolo mi čím ďalej horšie. Studené ruky, nohy, búšenie srdca, strach a pocit skľúčenosti, vyčerpanie boli mojimi spoločníkmi takmer každý deň. Nevedela som sa sústrediť. Čosi ma stále nútilo sledovať sa. Bola som u lekárky, no výsledky boli všetky v poriadku. Postupne som sa s tým naučila žiť a spomínané príznaky odozneli. Bola som šťastná, že som prekonala samú seba a dostala som obrovskú chuť žiť. No bolo to len na chvíľu. Stačí, že prišla v živote kríza a ja som sa hneď upla na dýchanie a v podstate som sa tým trestala. Hovorila som si aká som neschopná a že si zaslúžim trpieť.. Nechcela som to, no myšlienky naskočili samé . Prestala som vnímať život okolo, pretože som začala báť že zomriem. Sledovala som sa takmer celý den. Hovorila som si: Ako len je dobre tým ľudom, ktorý na to nikdy nemali dovod myslieť. Poviete si, ľudia majú oveľa ťažšie problémy a ona sa zamýšľa nad takýmito banalitami, ktoré sú navyše automatické. Ale verte, že nikto si svoje problémy nevymýšľa. Nechcela som na seba upútať pozornosť, ani vzbudzovať ľútosť. Trápila som sa sama vo svojom vnútri, pretože som sa to bála niekomu povedať aby si o mne nemysleli, že som úplný cvok. Navonok som sa tvárila, že som v pohode, no cítila som sa ako zakliata vo svojom vnútri a pritom som tak veľmi túžila žiť. A opat sa to podarilo prekonat na pár mesiacov, kedy sa mi svet zdal ako prechádzka ružovou záhradou. Vlastne je to už pár rokov a ja stále bojujem sama so svojím vnútrom. Tie myšlienky a pocit s nimi spojený prichádza sám. Stačí sa ocitnúť v situácii, ktorá vám to pripomenie. Viete, človek stále číta: Ak ste rozčúlení, alebo unavení, alebo pociťujete úzkosť, dýchajte chvíľu pomaly a kľudne. Upokojí vás to. Stále si ale kladiem otázku: Prečo to u mna nezaberá? Prečo ked sa začnem na to sústrediť mám priam záchvat paniky z toho, ako mi zase bude a navyše si s tým mozem ublizit? Viete, najhoršie je na tom, že zo svojho tela nemozete utiect. Ked sa bojíte napr. pavúka, ujdete z miestnosti. Ked sa bojíte výťahu, idete po schodoch, ale ked sa bojíte sám seba, kam máte ujsť? Cítala som, že ked sa niečoho bojíte, máte na to mysieť a robiť si z toho srandu a tak sa s tým vlastne skamarátiť. Ale ako sa mám s tým skamarátiť, ked si to nemám všímať?
Celé je to asi preto, že nechápem čo sa vlastne vo mne deje. Prečo mám všetky tie príznaky, keď sa na to začnem sústrediť? A teraz nehovorím o hyperventilácii. To viem čo je, a preto sa snažím dýchať pomaly a hlboko, no stále nechápem, prečo aj keď to dodržiavam mám studené končatiny alebo búši srdce. V čom je problém? Ja mám totiž neustály pocit nedostatku vzduchu a to vo mne vyvoláva paniku. Myslím, že sa prestanem báť, keď pochopím o čo ide. Možno som týmto článkom veľa ľudí pobavila, ale žiaľ, pravda je taká že mne sa veľmi uľavilo už len tým, že som svoje "trápenie" dostala zo seba von.