Autor otázky: Ivana
strach dieťaťa
(číslo príspevku 39.308, zo dňa 18.10.2004. videné 607x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 39308:
Dobrý deň,
prosím Vás o pomoc alebo skôr o radu, ako postupovať.
Mám 5-ročnú dcéru. Býva častejšie chorá, od 2,5 roka navštevuje
materskú školu. Už od obdobia, kedy začala chodiť a viacej sledovať
okolie, sme u nej aj s manželom pozorovali, že pri nečakaných zvukoch alebo
situáciách (náhle niekdo vojde do miestnosti, zvuk zvončeka, hukot lietadla,
vlaku, smetiarske auto, padnutý predmet na podlahu, ked sa zobudila
po obedňajšom spánku a nik v miestnosti nebol, prázdnej miestnosti)ju chytal panický strach,kedy sa chcela rozbehnúť za mnou a nohy neposlúchali, čím viac chcela utekať,
tým horšie to išlo, padala, a horšie, prestávala dýchať. Samozrejme som bola
vždy na blízku aby som ju utíšila. S prestávkami sa to opakovalo až do tretieho
roku, kedy sa to utlmilo, a stálym presviedčaním, ukazovaním, že nie je sa čoho
báť, rovnako sa naučila pohybovať v škôlke a v kolektíve sa "otrkala"
ake bohužiaľ sa stalo, že opitý sused sa dobíjal ku nám domov kopaním do dvier
a krikom (pomýlil si dvere, manžel sa ho rýchlo zbavil), ale problém začal od
znovu a ešte silnejšie. Dcérka sa bála všetkého, všade sme chodili aj po byte
za ruku, pred tým už aj sama zaspávala (prečítali sme rozprávku, chvíľu sa
postískali, pusa na dobrú noc a spala), potom už zas nie strhávala sa zo sna,
myslela som si, že je malá zabudne a prejde to. Neprešlo.
Má 5 rokov a bojí sa stále. Nevie čoho ale bojí sa, opisuje to ako hrču v hrdle
a zlý pocit. Bojí sa sama chodiť na záchod, ak už ide hoci vie, že sme všetci doma,
že je zamknuté, nechce sama ísť, keď ide tak s plačom, bojí sa spláchnuť, nechce sama
ostať v miestnosti, hoci na mňa vidí, má detskú izbu, v ktorej sa nehrá, hovorím jej
chodď si zobrať hračku, a hraj sa pri mne radšej nejde a sedí pri mne a nudí sa hoci
vidím na nej, že túži sa ísť hrať (samozrejme, že potom idem s ňou, ale naozaj sa nemôžem
venovať celý deň), terorizuje učiteľky v škôlke, aby jej oznamovali kam idú z triedy von
a ak aj vyjde učiteľka čo len na WC moja dcérka s ňou, najhorší je obedňajší spánok,
lebo celý čas striehne, či náhodou učiteľka nevyjde, chce ju mať minimálne na dohľad, tak
že je unavená z toho sústavného pozorovania a sledovania, bojí sa že učiteľka už nikdy nepríde a oni ostanú sami alebo že príde niekto cudzí, aj sama učiteľka to vidí ako problém, ale nie problém rozmaznaného dieťaťa akoby sa zdalo ale skôr niekde v psychike Absolvovali sme klimatickú liečbu kvôli alergii na peľ v Tatrách. deti si vymysleli hru na pozorovanie medveďa (samozrejme, že žiadny tam nebol). Dcérka sa s nadšením hry účastila, ale večer čo večer zaspávala v
panike, že čo keď medveď príde (alebo zas niekto cudzí), mala som problém ísť aj na WC.
Doma stačí zvuk od susedov, už je na mne prilepená, znovu chodíme po byte za ruku, stane
sa, že keď náhle prehovorím (a to nekričím samozrejme)zľakne sa aj zvuku môjho hlasu. Pri mori sa bála vĺn, ktoré neboli veľké, bola to príliš veľká masa vody. Neviem čo robiť,
nikdy neostala sama, nikdy sme ju nestrašili, chováme sa ku nej normálne, inak je to
zvedavé dievčatko, veľa čítame a rozprávame sa, chodíme von, len medzi deťmi začala pôsobiť utiahnutejšie nechá sa kýmkoľvek odstrčiť, keď jej niečo zoberú (ako to medzi
deťmi býva) nemá odvahu si vypýtať ani len svoje veci späť. Mám dojem, že sa to stupňuje.
Neviem si predstaviť, že by som ju mohla dať do školy. Stále rozmýšľam, či sme niekde pri
výchove neurobili chybu. Ja som skôr impulzívnejšia aj ruka mi občas vyletí ale na druhej
strane dcérka si myslím dostáva veľa lásky, vie, že ju máme radi. Občas si myslím, že
tým strachom vydiera, ak chce niečo dosiahnuť (aby sme išli spolu spať, čo samozrejme chodíme lebo inak to nejde, aby nešla sama si umyť zuby, na záchod, pre hračky), ale keď
vidím ten strach a ak to neurobím, dobrovoľne sa všetkého vzdá bez plaču a kľudne, že netreba a odovzdane sedí. Vysvetľovanie a ukazovanie nepomáha, rovnako nepomáha ju natvrdo
poslať inam do miestnosti. Na záchod a umývať sa musí chodiť sama, robí to behom a vydesená a to máme malý byt. Mám navštíviť odborného lekára? Ak áno, nemôže sa to s ňou
ťahať v záznamoch do budúcnosti? Ak nie, nemôže to mať následky do budúcnosti?
Každá nová situácia a nové prostredie u nás vytvára problém z jej strachom. Či je to
doma, alebo vonku. ČO je ale najhoršie, mám pocit, že najhoršie je to doma. Robím si výčitky,čo som urobila zle. Poraďte prosím.