Odpovedal: Katka
Re: Môže si toto jeden lekár (psychiater) dovoliť?
(číslo príspevku 37.327, zo dňa 18.09.2004. videné 787x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 37327:
Ked sestricka na psyciatrii na Rovniakovej otvorila dvere do cakarne, zbadala sedet na sedadle trasucu sa trosku, s cervenymi ocami a ledva zadrzajuc slzy. A jej prva otazka po tom, ako som vosla dnu bolo, ci berem drogy. Zaviedla ma lekarke, milej starsej panej. Rozopravala som jej svoj pribeh, a ako surne potrebujem lieky, lebo bez nich neviem normalne fungovat a ucit sa. A vymenovala som jej abstinencne priznaky, ktore ma trapia. Fyzicke: triaska, pocit zimy, vlastne nieco podobne, ako ked cloveku stupa teplota v chorobe. Aj teplotu som si niekedy namerala zvysenu, najviac 37,4, vzdy som citila, ked som ju mala zvysenu. Bolesti hlavy, alebo skor take divne pocity v hlave. No a psychicke priznaky boli daleko horsie. Tak v prvom rade som bola osprostena. Aj ked mi niekto nieco hovoril, niekedy som musela urputne premyslat, aby som ho pochopila. Niekam som isla a v zrazu som zabudla, co som chcela. Prisla som do izby a zistila som, ze napr. nejaka vec bola na mieste, kam vobec nepatrila, nepamatala som si, ze som ju tam dala, ale vedela som, ze urcite som ju tam ja dala. Dalsia vec bola, ze som bola nesikovna, prevrhla som kavu, porezala som sa o drot na ruke atp. No a to najhorsie, vsetci ludia mi liezli na nervy, uz len tym, ze boli. Mala som hrozne depky a vsetkych som nenavidela. Mala som chut niekoho zbit, alebo znicit nejake veci. Nezniesla som ani pritomnost ludi, napr. ked som bola v kuchyni a prisla tam moja matka, som odtial hned vyrazila prec pricom som ju skoro prevalovala. A na druje strane som furt rumazgala. Na svoje 26-te narodeniny som bola par hodin zavreta v kupelni a revala preto, ze mi matka vycitala, ze je neporiadok v byte. Kokso, teraz ked si to vsetko uvedomujej dokopy, mala som fakt abstaky jak fetak bez drogy. Uz viem, co prezivaju.

No a jak som sedela u tej novej doktorky, rumazgala a stale som bola v neistote, stale som nevedela, ci mi tie lieky predpise. Vypis z karty od mojej ex-psychiatricky im nedosiel, bolo to po tyzdni, cize zrejme ho ani neposlala (jak sa vyjadrila sestricka). Doktorka ma teda vyspovedala a... na moje velke potesenie som zbadala v jej ruke recept, ktory zacala vyplnovat. Hrozne som jej dakovala a mala som chut ju vyobjimat. Kruci, bola som fakt jak fetacka, aj sa za to hanbim. Este na klinike som zapila nie jeden ale hned dva lieky a o par hodin som uz citila zlepsenie. A ked som sa na druhy den rano zobudila, pripadalo mi to, ako by som sa zobudila zo zleho sna. Depka bola prec, a zase som bola plna optimizmu, radosti zo zivota, tesila som sa na skolu aj na ucenie. A tesim sa aj na to, ako zapadnem do nejakej inej rodiny, budem s nimi kecat nemecky a starat sa o decka. Nakolko vypadnem z tohto prostredia, postupne budem vysadzat tie antidepresiva, presne tak, ako sa ma. Aj niekolko mesiacov. A potom uz budem uplne slobodna a nezavisla :) Bavi ma zivot :) Diki vsetkym, co ste mi drzali palce a hlavne tebe Otilka.