Autor otázky: Adam
Depresie z ničoho?
(číslo príspevku 36.646, zo dňa 07.09.2004. videné 814x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 36646:
Dobrý deň, môj problém možno nie je ničím výnimočný, ale výsledkom môjho štvor-ročného snaženia ho liečiť som dospel iba k tej najhoršej variante "liečenia", ktorá mi doposiaľ najviac pomáha a to je alkohol. Ale bolo by dobré ísť od začiatku...
Vyrastal som od svojich dvoch rokoch bez otca, ktorý si zariadil svoj vlastný život a ja spolu so svojimi o cca 10 rokov staršími súrodencami sme ostali pri mame. Časom sa súrodenci osamostatnili a ja som ostal sám s mamou. Mama bola vždy veľmi pesimistická, veľmi citlivá, ale zároveň pri zdanlivo neriešiteľných problémoch hysterická. V mojich 13 rokoch sa mama ešte raz vydala v snahe, nájsť partnera s ktorým by jej bol oporou, ale vydržalo to len 5 rokov práve do chvíle, keď som maturoval a zároveň zažíval súdne spory spojené s týmto rozvodom. Mama sa snažila vsetko mi dať, aby som nepociťoval tieto problémy, ale zároveň vyžadovala poslušnost už aj vo veku, keď aj ja som začínal mať vlastný názor. Presťahovali sme po tomto jej druhom nevydarenom manželstve do útulného bytu, kde som prežil asi najkľudnejšie chvíle a v tom čase nastúpil aj na vysokú školu. Domov som chodil pravidelne a rád, lebo som tam našiel oddych a pokoj od rušných chvíľ na vysokoškolskom internáte, aj keď mama až pri niekedy prehnanej starostlivosti o mňa pôsobila nanútene, ale povedal som si, že jej nebudem oponovať a akože príjmem jej názor. Celý tento 5-ročný čas štúdia až po slávnostné promócie bol poslednou etapou, po ktorej
sa to všetko začalo... Počas krátkeho času 1-2 rokov sa v mojom živote udiali významné zmeny : promócie, hľadanie a nájdenie práce, sobáš, presťahovanie sa do iného väčšieho bytu, za ktorý som plne prebral všetky povinnosti a narodenie prvého dieťaťa. Niekto by povedal samé pozitívne zmeny, ale na povrch vyšli niektoré problémy, s ktorými už zápasím až dodnes a výsledkami sú depresie, alkohol, nechuť k životu, pesimizmus, aj keď niekde v úzadí je nádej na zmenu. Aké problémy teda vyšli na povrch? V prvom rade, kedže som bol k mame veľmi citovo naviazaný dohodol som sa s manželkou, že mama bude žiť s nami a manželka mi sľúbila, že bude sa snažiť o toleranciu. Toto sa však nevydarilo a ja som bol a dodnes som medzi dvoma "kameňmi" - manželkou a mamou. Ďaľším faktorom bol fakt, že byt, do ktorého sme sa presťahovali bol hlučný, pretože nad nami aj pod nami vyrastajú deti takou neviazanou výchovou a teda začal som si možno aj namýšľať, že či to nerobia naschvál a dospel som ako vdelaný človek až do takého štádia depresií, že som začínal búchať na steny a zapchávať si uši, aby som nič nepočul. Moja manželka mi povedala, že je to normálne a že sa mám s tým vysporiadať, čiže žiadna významná psychická podpora. Mame zase bola toho názoru, že so susedmi je potrebné za každých okolností vychádzať dobre, takže ani tam žiadna podpora. Neskôr sa nám narodilo pekné zdravé dieťatko, myslel som, že ma to "pustí", ale niekde v podvedomí ostala zakorenená nenávisť a zároveň ľútosť za pôvodným bytom, ktorý bol síce menší, ale zároveň tihší. Všetky tieto okolnosti dohromady spolu vytvorili v mojom podvedomí začarovaný kruh, z ktorého už niet úniku? Začal som piť, 2-3 poháriky denne, pretože tak cítim, také uvoľnenie od problémov a môj ďaľší životný cieľ je nájsť si prácu ďaleko od rodiny, od domova. Som ešte normálny? Zatiaľ som žiadnu pomoc nevyhľadal pretože aj keď som sa k tomu odhodlal, ale v zapätí som stratil odvahu, už len z toho dôvodu, že by mi manželka mohla vytýkať, že sa liečim ako cvok. Tak toto je môj život, v ktorom som chcel prebrať konečne svoju zodpovednosť z mojej mamy na seba a pri tom sa všetko rúca a mňa nebaví žiť. Posledná vec, ktorá ma ako tak drží je moja práca, ktorú mám rád a popri nej si aj psychicky oddýchnem.