Autor otázky: Deli
Ako vytiahnuť priateľa z jeho ulity ?
(číslo príspevku 35.932, zo dňa 25.08.2004. videné 611x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 35932:
Zdravím, poradňa !

Mám 23 rokov. S mojim priateľom Petrom som sa zoznámila - na inzerát. Len tak mi z ničoho nič udrel do očí na jednej zoznamovacej stránke úplne obyčajným štýlom napísaný inzerát, v ktorom pisateľ oznámil svoje miery, skutočnosť že je Slovák žijúci v Čechách a že hľadá obyčajnú ženu. Doslova tak to tam bolo napísané. Bol odo mňa o 8 rokov starší. Za obyčajnú som sa nikdy nepovažovala, ale asi som práve bola v stave, keď som tých "neobyčajných" mala plné zuby - tak som mu odpísala. Vysvitlo, že máme rovnaké záujmy, lepšie povedané moje záujmy = jeho povolanie, ... veľmi rýchlo sa začala intenzívna výmena mailov a skončilo to jeho pozvaním, aby som za ním do Hradce prišla. Zdalo sa mi, že by skorej mal prísť on za mnou, ale nakoniec som v piatok sadla na autobus. Večer ma na autobusovom nádraží privítal ten najkrajší chlap na svete, aspoň mne sa tak zdalo /a to som na exteriér dosť náročná .../. Skutočne, pozdával sa mi na prvý pohľad, bola som šťastná, že "to" tak dobre dopadlo.
Dobre ako dobre ... hned spočiatku sa choval dosť odtažito a pomenoval ma nejakou nóbl modelkou z Bratislavy,či ako to bolo. No .. neviem,či čakal, že si oblečiem maminu zásteru. Rifle,čierne tričko a lodičky sa mi nezdali na prvé rande nevhodné. Bolo vidno, že čakal niečo iné, len dodnes neviem čo.
Vedela som, že býva v rodinnom dome s matkou. To, že dom skoro padal obyvateľom na hlavu mi nevadilo ani trochu. Horšie bolo, že po pár hodinách som sa trochu nudila a vyhlásila som,že by som rada videla okolie,prípadne miestnu hospodu. To som asi nemala, lebo dostalo sa mi odpovede, že on NIKDY také miesta nenavštevuje a budeme pekne doma. Večer pokračoval turnajom v Quake III /vyhral/ , Need for Speed /prehral/, už som myslela, že som v PC herni ... Pár hodín na to, akurát keď som rozmýšľala, že hneď ráno sadnem na prvý autobus, som zažila najkrajší sex v živote. Neviem, kto ho to naučil,ale naučil ho dokonale. No a viete ako to je, v takom stave sa ťažko odchádza, hneď som si to s tým prvým autobusom rozmyslela.
Chodila som za ním skoro každý víkend. On za mnou nie, vyhováral sa na čo sa dalo - ďaleko, je mu nesympatické bývať na hoteli /u nás doma by totiž nemohol, nebývam sama/, raz som už myslela, že sa mi podarilo prehovoriť ho, aby za mnou došiel, tešila som sa, že sa s ním prejdem po nočnej Bratislave, ani neviete ako. Pár hodín predtým mi do telefónu povedal, nech sa nehnevám, že on nikam nejde, nech prídem ja. Víkend prebehol klasicky : nič prechádzka vonku, nič bar, nič obed ... do Tesca pre rohlíky a domov.
Tak je to vlastne doteraz. Keď nie sme spolu, píše mi sms, volá mi, že mu chýbam, že mu je smutno, že prečo nedojdem hneď zajtra, atď. Keď poviem, že sa to nedá, /mám aj zamestnanie/ , tak je hneď zle, že som "tvrdá". Vôbec som už párkrát od neho o sebe počula, že som málo romantická, málo prejavujem svoje city, ... ale čo by chcel ? Snažím sa ho rozveseliť - melancholická povaha,nedá sa, pýtam sa ho, čo sa stalo - nič, pozvem ho na obed/večeru/drink/biliard - nechce, kamarátov - nemá. Sedí vo svojej izbe, pri počítači, alebo číta noviny, alebo pozerá TV, akékoľvek pokusy vytiahnuť ho z ulity zaberajú len krátkodobo. Sex - na jedničku s hviezdičkou, ale aj to väčšinou musím prvá začať ja. Má snáď nejakú depresiu, ale z čoho ? Ale zas, keď spolu opravujeme jeho auto a rozprávame sa, alebo keď spolu telefonujeme, mám pocit, že sme si predsa len niečím blízki.
Nechcem ho len tak odkopnúť, aj keď to nie je človek, s ktorým si viem predstaviť život, chcela by som mu pomôcť. Nuž veď ani sama neviem s čím. Lakomý určite nie je,tým to nebude, má snáď nejakú sociálnu fóbiu, či čo, doteraz som nepoznala človeka, čo by si nezašiel rád do baru. Na druhej strane, tým svojím večným "nič sa nedeje" /aj keď vidím, že ano/,mi už pripadá ako ženská /aj keď zovňajšok ani zamestnanie rozhodne hovoria proti :o)/. Po izbe má rozvešané obrázky a somarinky, na prvý pohľad by som povedala, že tam býva 14 ročná slečna .. ja už neviem,čo si mám o tom celom myslieť. Každé ráno počujem : "Musíme si o tom pohovoriť ..." No, jasné, veľmi rada, ale nakoniec sa aj tak nič nedozviem, nech sa snažím, ako chcem - jednoducho s ním nie je reč, aj keď vidno, že by niečo asi na srdci mal. Najjednoduchšie by bolo povedať pá pá a viac nedojsť,nie som typ, čo nasilu musí niekoho zachraňovať, ale .. nič zlého mi nespravil,mám ho v postate veľmi rada, len trochu iným spôsobom a pri mojej veselej a spoločenskej povahe si uvedomujem a je mi ľúto toho jeho mizerného života. Verím, že aj jemu samému to nie veľmi vyhovuje. Prečítala som pár kníh o schizofrénii, obávam sa, že niektoré popisy by aj sedeli ... Čo mám robiť, alebo aspoň ako zistiť, kde je pes zakopaný ??