Odpovedal: vaness Re: anorexia (číslo príspevku 34.421, zo dňa 27.07.2004. videné 369x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 34421: Ahoj Andrea, si na tom presne tak, ako som bola ja. Začalo to stresom zo skúšok...to že som schudla 3 kilečká ma moc potešilo a polichotilo mi (ľudia si to všimli). Ešte nesmiem zabudnúť napísať , na akej váhe som začala, 19 rokov, 164cm, 53kg. Po shcudnutí tých pár vytúžených kilečiek sa mi však v hlave niečo zablokovalo. Začala som sa cítiť príťažlivejšia, mala som pocit, že veci na mne vyzerajú lepšie...Musím spomenúť, že som žila dosť aktívny život. Vysoká škola, práca a každodenný tréning. (aktívne som tancovala). Kilečká šli stále dole, ja som už mala stiahnutý žalúdok...a nikto mi to neveril ,ale ja som vážne nemala hlad. POstupne si to začali všímať rodičia. Začali doma hádky, začali do mňa tlačiť jedlo nasilu, čo bolo asi to najhoršie čo mohlo byť. Riešila som to tak, že som doma trávila minimum času. Ráno som odišla do školy, odtiaľ som šla rovno do práce, odtiaľ rovno na tréning a chodila som domov niečo po pol noci...unavená po celom dni, a pravdaže som nejedla. Takto som to dopracovala na 39kg. Pravdaže mi vypadla menštruácia...to snáď ešte skôr, pri nejakých 45kg. Gynekológ mi nasadil antikoncepciu, aby som mala aspoň cyklus, keď už nič iné.:/ Takže aby som to zhrnula, pobyt s rodičmi bol vždy len o jednom, o strave a to ma doháňalo do takých úzkostí, a stresov, že som sa z toho úplne triasla. Preto som sa snažila tráviť čas mimo domu. Promovala som teda ako 39kg žieňa. O ženskosti sa nedá nič povedať. MOjim jediným cieľom bolo odísť od rodičov, lebo sme sa strašne hádali (nenormálne sa o mňa báli...čo je pochopiteľné) Ešte jedna dôležitá vec, hnusilo sa mi ako mám žilnaté ruky, ako nie som príťažlivá pre chlapov, ale nedokázala som pribrať. Hlavne nie z toho, čo mi podávali rodičia (snažili sa za každú cenu čo najmastnejšie, aby som čo najrýchlejšie pribrala)Aj keď som veľa krát musela s nimi jesť, zjedla som to, nevyvracala som to, ani nezahodila, ale už len z toho stresu som nepribrala. V súbore som tancovala a cítila som sa dobre...len som bola výrazne chudá... Čo ma dokázalo ale veľmi zarmútiť (okrem mojej nepríťažlivosti a nechutnosti vychrdnutého tela) bol fakt, že možno nebudem mať nikdy bábetko...:( S liekmi som síce mala menstruaciu, ale po vysadeni som ju nemala. Osamostatnila som sa, ukončila som 8 ročný vzťah s priateľom, prestala som tancovať, našla som si prácu, kúpila si byt. Zacala som zit od znovu. Kupovala som si sice malo kaloricke veci, ale jedla som. Trvalo mi to velmi dlho, kym som zacala priberat, ale zacala som...postupne, pomalicky. Citila som sa vsak krajsia. Ale co bola najvacsia odmena, asi po roku sa dostavila menstruacia...nebolo krajsej chvile! Nasla som si noveho priatela, ktory bol mimochodom tiez podobny extremista ako ja.A uprimne povedane, velmi sa mi nepacil...aj my zeny chceme chlapa za nieco chytit:) Zacali sme spolu, jedli sme zdrave jedla,a postupne sme "mackoveli". zacalo mi lichotit, ked mi povedal, ze konecne zase vyzeram ako zena. Takto som to vymakala po 2 rokoch na 50kg. V novembri minuleho roku sa nam podarilo otehotniet:) Takze Andrejka, prosim ta, skus si uvedomit, co je pre teba v zivote dolezite (pre mna to bolo mat babo). Urob vsetko pre to. Ja som to dokazala sama. Nepotrebovala som doktorov a rodicia aj ked mi chceli velmi pomoct, len mi to ublizovalo. Uvedom si, ze chlapom sa vazne nepacia vychrdnute baby...mozno v casopisoch to dobre vyzera, ale oni to nechcu mat doma. A to babenko je myslim velmi silny faktor... Drzim ti palce, keby si potrebovala pomoct, daj mi e-mail a mozme si napisat. PA Vaness