Autor otázky: anonymka
pomsta
(číslo príspevku 33.434, zo dňa 03.07.2004. videné 1149x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 33434:
Viem, ze moj problem nie je z oblasti detskej psychologie,ale predsa skusim.
..moj problem je partnersky, hoci partnera uz nemam...ale zacnem od zaciatku.
Mam 26 rokov. Od 17 rokov som chodila s priatelom, s ktorym sme mali bezne
nezhody, ale zostali sme spolu 9 rokov. Na jesen minuleho roku som sa po 1/2
rocnom spolocnom byvani rozhodla, ze vztah mi uz nedava to co by mal, a ze
pre svoj zivot si predstavujem ineho partnera. To aje samozrejme
zjednodusene povedane. Takze sme sa rozisli. V decembri som sa zoznamila s
muzom, mal 30 rokov, ktoreho som naozaj milovala. Prvykrat v zivote
somcitila nieco tak silne. On tvrdil to iste, ze so ziadnou inou zenou si
este tak nerozumel, chvilu rozmyslal, ze som jeho "cielova stanica" Chcel
aby sme spolu byvali. To asi uz po mesiaci spolocneho chodenia. Ja som sa
tomu branila a tak prenajal byt, v ktorom sme sa obcas stretavali a travili
vikendy. Bolo to fajn. Postupne zacal byt nespokojny, a chcel sa rozist.
Niekolkokrat om ho "ukecala" aby sme to este skusili... a ja som otehotnela
. Povedal, ze neplanovane dieta so mnou nechce, ze si ho naplanujeme a
budeme sa nan tesit spolu. Vtedy ked som mala chvilky ze som suhlasila s
potratom chcel aby som zostala potom s nim...vraj vtedy som sa spravala
rozumne. Ked somsi dietatko chcela nechat bola som podla neho egoista. To mi
vycital neustale. Ja som trvala na tom, ze od neho nic necakam a ze dietatko
vychovam aj sama. Ale zacal na mna utocit, ze mu pokazim zivot, teda ze mu
don zasiahnem - ako sa vyjadril a ze on je v tom nevinne. Nakoniec som isla
na potrat. Nevedela som ako by som zila s tym, keby mi neustale vykrikoval
ze co som spravila, a naozaj som mu nechcela zasahovat do zivota ked o to
nestal... Po zakroku sme zostali spolu. Nakoniec asi pred 1,5 mesiacmi sme
sa rozisli definitvne. Zmierila som sa ako-tak s tym ze som sa zalubila do
nespravneho muza. No na tom, ze sme si rozumeli sa nic nezmenilo, aj on
chcel aby sme zostali kamarati. Ale vzdy ked sme sa stratli, nastal
konflikt. Dnes sme sa stretli, aby sme naplanovali vylet na ktory ide viac
ludi...ked som spomenula ze mi je smutno za nasim dietatkom, povedal, ze ked
som smutna ja nemusi byt aj on, a ze ked som si taku emociu vyrobila, on za
to nemoze...vraj som sa mala inak spravat ked som si chcela dietatko nechat,
ked som si chcela udrzat partnera...jednoducho za vsetko mozem ja! On akoby
v tom vztahu ani nebol! Velmi ma to ubija ako sa vyjadruje aky je necitlivy.
..hlavne ked si predstavim ake to bolo krasne na zaciatku vztahu, aky bol
nezny a vnimavy...Je akoby bez citov, nic ho netrapi, nic ho neboli...a ja
len placem pretoze je taky tvrdy...
Odvtedy ako sme sa rozisli sa zacal stretavat s byvalou priatelkou, ktora
bola o 11 rokov starsia, travia spolu vela casu, ale vraj spolu nechodia.
Ani neviem co vlastne cakam od Vas, ktory toto citate...neviem si poradit s
tou bolestou, ktoru citim. Uz to nie je bolest, ze som stratila niekoho
vynimocneho...boli ma jeho spravanie a sama seba sa pytam: maskuje tym svoje
naozajstne city, alebo je naozaj taky a len ja som to nevidela?! Tvrdi, ze
mi vracia to zle co som mu ja urobila ked som rozbila nas vztah. Ja som
vedome nic nerozbijala. Vzdy som sa snazila aby sme boli obaja stastni, ale
zjavne to nevyslo. Citim sa ako clovek nehodny a neschopny lasky, neschopny
mat vztah, urobit niekoho stastnym...boli to...neviem si pomoct a zorientovat sa v tom co robi moj byvaly priatel a v sebe...Zacinam mat pocit, ze som naozaj ta zla...a to nie je dobre