Autor otázky: Martina
Neviem sa rozhodnut som zufala
(číslo príspevku 33.169, zo dňa 29.06.2004. videné 1146x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 33169:
Moj problem je velmi vazny a teraz to uplne vyvrcholilo. Mam snubenca, chodime spolu rok, mali sme sa v oktobri brat, ale ci na šťastie, alebo nie, sa to prerusilo, pretoze odchadza na rok do cudziny (vyslali ho z prace) a bude chodit domov raz za mesiac. Trpi podla mna (nikto mi nevie dat jednoznacnu odpoved) tazkymi depresiami. Dalo sa to znasat, ja som si myslela, ze moja laska, mu pomoze, snazila som sa mu pomoct, vyskusala som uz fakt asi vsetko...no a tento vikend (je medzi nami vzdialenost 400km) mal opat tie svoje myslienky, chodil zamysleny, nechcel ma pocuvat. Myslienky ma toho typu, ze sa boji o svoju mamu (je na nu strasne naviazany) aby nedostala rakovinu, potom ho napadaju myslienky typu, ci moze dat svoju dusu diablovi, alebo ci moze ine duse dat diablovi.....a nad tymi myslienkami sa trapi cely den. Minule (je sam v byte uplne sam) ked to uz nevladal zniest, rozmyslal, ci by si svoj zivot neukoncil bodnutim nozom. Mesiac uz neberie ziadne lieky (bral asi rok: Depronon,Deprex,Zoleptil)Vcera som vravela s jeho mamou ma to uz od siedmych rokov, uz vtedy s nim bola u psychloga. On jej povedal, ze ho treba zamestnat, mat poblizku rodinu....ona ho vytrepala od 18 z domu do internatu daleko od seba a vlastne je od vtedy prakticky stale sam. Nemal vzdy taketo vazne stavy, boli kamarati, chodilo sa hore-dole, ale od kedy sa rozisiel so svojou priatelkou s ktorom si sluboval strasne vela, zacal rozmyslat a upadol do toho, vtedy vlastne isiel aj za tym psychologom a neskor psychiatrom. Cez vikend budem u ich rodicov a mame sa o vsetkom vsetci porozpravat. Ale jeho matka to dost berie na lahku vahu. Zenie ho do predu asi v domneni ze na svoje psychicke problemy zabudne.Podla mna to musi mat v genoch, po niekom to zdedil, neviem po kom, tvrdi mi, ze po nikom. Myslim, ze aj jeho sestra ma problemy, je vydata, teraz caka babo je uplne v inom state...ale nieco take ako drhnutie kupelne do zosuchania prstov a uplne ako umyvanie riadu, pratanie, uplne az do vlastne zodretie ruk, mi pripada chore. Som teraz z toho vsetkeho mimo aj ja. Nechcela by som mu ublizit, bojim, sa ako by to zniesol, keby som ho teraz nechala. Ci by sa nepodrezal, nevyskocil z okna. Mozno som mala prist do jeho zivota a pomoct mu, ale ja uz nevladzem. Prosil ma vcera aby som ho nenechala, aby sme si dali este rok, pokial bude prec, ako sa s tym vyrovna, ak sa s tym nevyrovna tak urcite sa nechce zenit. Ja len neviem, ci by mu viac nepomohlo, keby sme ostali len teraz kamarati, bez fyzickeho kontaktu, len telefony, ak by mal problemy, nech mi zavola. Malo tomu verim, ze sa z toho dostane uplne, nechce teraz psychiatra, chce sa z toho dostat sam, ak mu bude velmi zle, povedal, ze ho navstivi. Neviem co mam teraz robit, ako doma moja mama, my ho zakazuje, chapem, ze sa o mna boji, ale je voci tomu zaujata, lebo ma lubi. Ja lubim svojho snubenca a som zaujata tiez lebo milujem jeho. Proste neviem sa v tejto tazkej chvili rozhodnut a poviem vam najradsej by som bola sama na opustenom ostrove, nech sa to vyriesi ako sa chce, ale bezomna :o)Ked by mu to do toho roku nepreslo ako jasne, ze svadba by nebola. Ak by mu to preslo ale fakt 100%, lebo ja v strachu zit nechcem, ze si nieco spravi alebo ze nieco spravi aj mne, bojim sa opat o deti, pretoze to mozu zdedit. Proste neviem, ci by si mal vobec takyto clovek zakladat rodinu. Neviem co mam teraz robit, nechat ho, alebo nech to ide dalej a po roku sa uvidi. Prosim pomozte mi, lebo ja sa neviem rozhodnut, je to nad moje sily. Prosim aj o radu psychologa.