Autor otázky: Sona
Bývanie s matkou
(číslo príspevku 32.690, zo dňa 20.06.2004. videné 412x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 32690:
Dobry den,asi bude moj list trochu chaoticky, napisem ho tak, ako mi pojdu myslienky. Prestavujeme dom a chceme v nom urobit solo byt aj pre mamu.Kedze bola v zlej financnej situacii,chcela som jej pomoct.Zatial byva s nami na prizemi,ale uz naozaj neviem, kto ma pravdu.Ide o to, ze mama je taky vsetkovidel, vsadebol,pretoze podla jej slov " to musi vediet lepsie, kedze ma viac skusenosti". To by sa este dalo, ale podla nej je normalne, ze nam napr. vravi o nasom manzelstve ( napr. minule- "co ste to za manzelstvo, ze sa ani neobjimete" ). Ja si myslim, ze ju do toho absolutne nic nie je a ked som jej to povedala, tak povedala, ze sme divni, ze nam nemoze nic povedat.Alebo bavime sa s muzom a ona dokonci nasu debatu.Ja od nej nic nechcem, skutocne som jej chcela len pomoct, aby sa mala konecne financne lepsie, nechcem aby mi upratovala, aby sa starala o dieta....Ku vsetkemu ma poznamky, stale mi pripomina, co a ako mam spravit ), ak nespravim nieco tak, ako by si predstavovala ona, tak o tom v kuse hovori,az kym to naozaj radsej nespravim, aby som mala pokoj. S muzom zijeme 13 rokov, mama byvala sama, tak som myslela, ze je hadam zvyknuta tiez na svoje sukromie a kym sa spravi jej byt, tak si budeme zit kazdy po svojom.Tiez mi stale vravi, co jej prekaza na muzovi,pritom musi snad chapat, ze ma to uraza, takisto aj jemu na nej vadi urcite kopec veci, ale on mi to nehovori, pretoze vie, ako by som sa asi citila. Tiez by ma urazalo, ze hovori v zlom o mame. Moja mama si predstavovala, ze tu budeme zit spolu, hravat karty, o vsetkom sa rozpravat, ale ved kazdy ma snad narok na svoj zivot, nie ? Som skutocne ja "vadna", ked mi vadi staranie sa matky do nasho zivota, alebo je to snad normalne ? Myslim si, ze aj ked ma absolutne opacny nazor na nas zivot,na vychovu dietata,ma si kusnut do jazyka a prebrat to napr. s kamoskou. Ja fakt neviem, som z toho aj smutna, pretoze nechapem, ako si mohla mama mysliet, ze tu bude zit na kopke. Jasne som jej povedala, ze jej chcem pomoct financne. Tiez v kuse upratuje a ked nedajboze muz prebehne v topankach, hned ma poznamky, ako si nevazi jej pracu, pritom ja by som bola ovela radsej, keby som si upratovala sama, ale kym odveziem dceru do skolky a vratim sa, uz upratuje a vravi, ze "to by teda vyzeralo, keby si tu upratovala ty". Ale to bolo vzdy tak, ja som nemohla az do dospelosti upratovat ani doma, pretoze "to by vyzeralo". Inak je mama fajn, mila, komunikativna, vesela, ale absolutne nechape slovo "sukromie". Napr.jeden cas sme byvali na sidlisku blizko seba a chodila k nam bez zazvonenia, az ja som jej musela povedat, ze by bolo vhodne zazvonit a dopredu sa ohlasit. Alebo klopanie, my mame vo zvyku si zaklopat, ak ma niekto z nas zatvorene dvere ( aj dcere ) , moja mama absolutne. Tak co, ako na to ? :-)