Odpovedal: Jana Re: leukémia (číslo príspevku 3.191, zo dňa 25.05.2001. videné 216x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 3191: Milá Danka! Určite to nevzdávajte. Určite to musí byť ťažké, ale verte, že nádej umiera posledná. Ak sa opustíte, dáte chorobe zelenú. A to nesmiete prispustit. Veď máte rodinu! Ani sa nepohrávajte s myšlienkou, že odmietnete liečbu!!! Bude to zaťažkávajúca skúška pre Vás i Vašu rodinu, aj fyzická aj psychická. Ale ten boj určite stojí za to! Tak trochu viem, o čom píšem, hoci nemám zdravotné vzdelanie. Viete, u nás v rodine sme už túto traumu zažili. V apríli 1994 tesne pred mojou maturitou diagnostikovali u mojej mamičky AML. Bolo to ťažké obdobie pre celú rodinu. Bolo ťažké povzbudzovať mamičku v krízových chvíľach, keď sme na tom psychicky boli ešte horšie. No ona sa nevzdávala a bojovala. A určite to nebolo nič príjemné, keď vedľa pacientky "odchádzali" po prvej chemoterapii. Krásne boli chvile, keď ju prepušťali domov na priepustku, nenávidela som chvíle, keď som vstupovala na hematológiu na Partizánskej. Ale vidina lepšej budúcnosti ma držala nad vodou. Nádej 40-60%-nej úspešnosti liečby ma hnala vpred. Len vďaka tomu som zmaturovala aj pod týmto tlakom, starala sa o domácnosť, svoju malú sestru a otca. Navzájom sme sa museli podporovať. A verte, že mamička bola vtedy najväčšia optimistka. Bola to polovica úspechu. Po jednotlivých chemoterapiách nám rástlo sebavedomie a všetci sme dúfali, že to dobre skončí. Keď ju vo februári 1995 púšťali po 4.-tej chemo domov, už sme ani nerozmýšlali, že by to mohlo zle skončiť. Všetkým nám odľahlo, no nie na dlho. Keď po pár týždňoch začala mať mamička veľké bolesti, vozili ju v sanitke z nemocnice do nemocnice a ona kričala od bolesti, netušli sme čo sa deje. Ani lekári. Keď ma otec ráno zaviedol do nemocnice, aby som mamu videla( tušil komplikácie), bola som prekvapená. Bola v úplnej pohode. Ešte som si z nej utiahla, že nemá srandovať, lebo som mala o ňu strach. Navštívila som ju poobede a cítila, že to je najkrajší deň v živote. Dovtedy som si nič nevážila, ale po roku trápenia som mame videla prvýkrát pokojný úsmev na perách. No večer som už dumala nad tým, že to predsa nemôže byť pravda, taká zmena. Pravda bola krutá. Mamička mala na druhý deň ráno problémy s dýchaním, zobrali ju na punkciu pľúc, no už vedela, že je zle. Tušila to, veľmi sa bála. Stačili ju ešte pichnúť, keď upadla do bezvedomia a už sa neprebrala. 31.3.1995 sme sa dozvedeli krutú pravdu. Mamička skonala. Ťažko sa mi píšu tieto riadky, plačem pri nich, ale rada by som Vás o niečo poprosila:" V žiadnom prípade nemôžete svojej rodine spraviť nič podobné." Vy sa na to pozeráte z druhej strany, ale skutočne to nevzdávajte, prosím! Dúfam, hoci by som bola rada, keby ste si tieto riadky prečítali, že v tomto čase sa skutočne liečite, lebo v prípade AML je nie každý deň, každá hodina, ale každá minúta a sekunda drahá. Danka, budem Vám držať palce, nech Vám to vyjde, nepochybujte, medicína smeruje vpred!!! Prosím, ak je to možné, dajte mi vedieť, ako sa Vám darí. Veľa šťastia Jana (jsopi@pobox.sk)