Autor otázky: Lea
|
Panický strach z dospelosti
(číslo príspevku 27.174,
zo dňa 07.03.2004.
videné 423x)
ODPOVEDAŤ
|
|
Text príspevku číslo 27174:
Mám 25 rokov a neviem sa stotožniť zo svojim vekom. Strašne sa za to hanbím. Stále sa považujem za dieťa, aj kamarátov mám oveľa mladších. Mám pocit akoby to 25-ročné telo ani nebolo moje. Akoby sa niekde stala nejaká chyba a ja som sa ocitla v cudzom tele. Je to strašné peklo, vyžaduje sa odo mňa aby som konala a správala sa ako dospelý človek, lenže keď sa na to sústredím a robím to, tak to nie som ja. Je to len divadlo. NIkomu som sa s tým ešte nezdôverila. Už 12 rokov sa liečim na depresiu, mám za sebou niekoľko pokusov o samovraždu, raz mi to už skoro vyšlo. Študujem tretí ročník vysokej školy, zvládam to v pohode a chodím do školy celkom rada aj keď nemám vôbec žiadnych kamarátov. Mám svoj vlastný vnútorný svet v ktorom mi je dobre. Neviem si predstaviť že sa raz osamostatním a budem odkázaná sama na seba. Kedykoľvek na to pomyslím, chytá ma až panická hrôza. Stále myslím na samovraždu, na smrť. V jednom kuse. Strašne by som chcela dostať nejakú strašnú chorobu. Sama sa zabiť nechcem, nechcem mať na svedomí tých pár ľudí ktorí ma majú radi. Keby som ochorela, už by som nebola za svoju smrť sama zodpovedná, aj pre okolie by to bolo asi prijateľnejšie. Stále dúfam že sa jedného dňa proste neprebudím. Najmenej do roka musím opustiť tento svet, a to súrne! Nemôžem tu za žiadnu cenu ostať dlhšie! Viem, že ma nepochopíte, ale moja hrôza z dospelosti a zodpovednosti je silnejšia a toto je neriešiteľný problém, pretože navždy ostať dieťaťom nemôžem. Môj život sa už skončil. To, čo je teraz je len nedočkavé čakanie na smrť. Ani neviem prečo sem píšem, keďže môj problém sa riešiť nedá. Ale aspoň sa mi nachvíľu uľavilo. (Prosím, len mi neraďte že sa mám s tým zmieriť a prijať to, pretože ja sa s tým NIKDY nezmierim).
|
|
|