Autor otázky: marta osamelosť (číslo príspevku 24.358, zo dňa 09.12.2003. videné 654x) ODPOVEDAŤ   Text príspevku číslo 24358: zdravim vospolok... ani neviem, ci to, co ma tazi je problem, alebo je to len normalny zmatok v zivote... mam 28 rokov, z domu zom odisla v osemnastich, pobudla som v zahranici v zamestnani som pomerne uspesna, co mi na druhej strane umoznuje byt financne nezavisla a samostatna. v zivote som sa naucila riesit svoje problemy hlavne sama so sebou. mam okolo seba naozaj dobrych priatelov, ludi, kt. viem, ze na mne zalezi, ale je mi neprijemne zatazovat ich mojimi problemami... Hlavnym problemom je, ze sa citim hrozne opustena a zbytocna. Vyplyva to mozno aj z mojho vztahu k rodine. Su pre mna velmi podstatni, ale moj vztah s matkou nie je celkom v poriadku. Do puberty sme boli ako dve najlepsie priatelky. Vychovala ma v podstate sama, vydala sa sice 2. krat, ale jej manzel je pre mna skor starsi brat. mama je general. v puberte velmi sklamala moju doveru a ja na to niekde hlboko v podvedomi neviem zabudnut, preto nas vztah je dost "povrchny", pritom ju mam velmi rada. Snazim sa len, aby mi nijak nezasahovala do zivota, lebo jej hodnotovy rebricek je niekde uplne inde, ako ten môj... Moj biol. otec o mna uz par rokov nejavi zaujem... Vlastne realny zaujem to nebol nikdy, vzdy ho zaujimala len skola a praca. Unavil ma zastupom svojich mileniek, kt. byvali priblizne v mojom veku, psych. deptanim jeho druhej zeny, kt. si nesmierne vazim a kt. mi svojho casu velmi pomohla. Unavil ma aj tym, ako psych. a fyz. ublizoval svojej novej rodine a ja som si to prostrednictvom mojej nevlastnej sestry prezila este raz... dostala som sa niekde uplne inde... som spolocensky typ, snazim sa ludom okolo vniest na tvar usmer, podporit, rada pomaham, ak sa len trochu da... veci okolo mi nie su lahostajne... kedysi som tvrdila, ze nie som na vztahy.. mala som ich zopar kratsich, niektore vaznejsie. ale vzdy som v podstate usla. jediny muz na kt. mi ozaj zalezalo bol odo mna o 11 rokov starsi. velmi som ho lubila a bol to jediny muz, s kt. som si dokazala predstavit buducnost... ale, nase "svetanazory" boli tak odlisne, ze som si nevedela predstavit, ze by v duchu myslienok jeho noveho konicka: urcitej modernej vedy o dus. zdravi boli vychovane nase deti... vo vzahoch mam totalny chaos. dho som sa od nich distancovala a drzala si odstup vo forme vztahov cisto mileneckych... a teraz mam skratka len smolu na muzov... na zaciatku nikdy nic necakam a nevyzadujem a potom sa len prevelice divim preco nic nedostavam... bojim sa straty a samoty... neviem vobec z coho to prameni, mam otazky sama v sebe, na kt. si neviem odpovedat a najhorsie, ze mam pocit, ze tieto moje rozpory vo mne samej sa stale prehlbuju... potrebovala by som sa s niekym porozpravat a pritom si myslim, ze su to banality a ludia maju ovela vaznejsie problemy... lenze tento moj ma velmi trapi, zacinam byt trochu zatrpknuta, pritom navonok som stale vesela, rozhodna a vysmiata silna zena, ale uz som trochu unavena a prestavam vidiet vo svojom zivote nejaky hlbsi zmysel... rozmyslala som nad navstevou psychologa, ale nieviem, ci je to vobec otazka, ktora patri k nemu... budem vdacna za akekolvek nazory, aby som nemala pocit, ze mi zacina moj problem prerastat cez hlavu... dakujem. Reakcie na príspevok: Re: osamelosť (593x, EDUSAN - psychiater, zo dňa 2003-12-12) Re: osamelosť (231x, hana, zo dňa 2003-12-19) Re: osamelosť (287x, EDUSAN - psychológ, zo dňa 2004-01-11)