Odpovedal: Mima Re: dôsledky interrupcie (číslo príspevku 22.657, zo dňa 16.10.2003. videné 662x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 22657: Milá Ada, túto dilemu, bohužiaľ (alebo vďakabohu?), nikto za Teba nevyrieši, len Ty sama musíš rozhodnúť. Ja som mala 19, keď som otehotnela, môj partner mal ešte pred sebou 2 roky vysokej, bol to jedináčik, a jeho rodičia mnou neboli nadšení. Hlavne chceli ,a by v pokoji doštudoval. Tak som sa rozhodla pre interupciu. Za normálnych okolností by som sa na bábätko určite tešila, vždy som túžila aspoň po dvoch deťoch, no teraz bola vo mne akási prázdnota, apatia, skrátka žiadna radosť. Akosi som sa nevedela rozhýbať, poprosila som preto lekárku o presunutie termínu interupcie, asi som v kútiku duše dúfala, že sa niečo stane, že ma priateľ obíme a povie, ako veľmi sa na dieťatko teší... Naozaj sa čosi stalo. Než som stihla nastúpiť do nemocnice na interupciu, začala som krvácať. V nemocnici mi len oznámili, že plod odumrel. Urobili mi vyčistenie (bola noc) a na druhý deň mi spolubývajúca povedala, že celú dobu, čo som sa preberala z narkózy, som veľmi plakala. Nechcela som to dieťa, lebo som sa naň nevládala tešiť sama, a príroda sa mi takto odmenila. Často krát sa pýtam, či mi ho za trest jednoducho nezobrala, a kladiem si otázku, ako by sa môj život vyvíjal, keby som nebola potratila. Toho priateľa som si neskôr vzala, dospel, osamostatnil sa, vymanil sa spod vplyvu rodičov, doštudoval. Rok po potrate mi objavili cystu na vaječníku, podstúpila som operáciu, a potom som sa tri roky snažila otehotnieť. Celý čas stál pri mne, utieral mi slzy, a možno v kútiku duše tiež ľutoval, že vtedy aj on nebol rozhodnejší. Napokon sme si podali žiadosť o adopciu, a mesiac po tom, čo nám prišlo rozhodnutie, že nám ju schválili, som otehotnela. Dnes mám 8-ročného syna a som šťastná. Pocitu, že som ale raz v živote predsa len o čosi dôležité prišla, sa však asi už nikdy nezbavím...