Autor otázky: Katka
Psychicka troska
(číslo príspevku 22.442, zo dňa 10.10.2003. videné 1605x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 22442:
Uz som tu niekolko krat pisala. Pred nedavnom mi zomrela teta na rakovinu. Este kym umierala, mala som pocit, ze sa ma to akosi netyka, teda moj mozog to nejak nevedel spracovat. Teta a umret? Ved tu bola vzdy, ona predsa nemoze umret, vsak to je nemozne, vsak tu vzdy bola. Mala som dokonca vycitky z toho, ze ked mi umieralo moje oblubene morca, niesla som to psychicky o hodne horsie. Ked tetu (tri tyzdne pred jej smrtou) vzali do nemocnice, uvedomila som si, ze sa asi blizi nieco strasne. Zacala som, tak ako mnohiz rodiny nahanat zazracnych liecitelov. Teta dlho netrpela, do posledneho vydychu (pokial nahodou bola pri vedomi) verila, zesa uzdravi. Ked ma jedneho dna rano mama zobudila so slovami: Viera zomrela, odlahlo mi! Ked uz sa nestal zazrak, aspon netrpela dlho, odisla s nadejou a v podstate myslim ze stastna. Neprekonatelna optimistka, cakala, ze ked jej klesnu horucky, daju jej zas ozarovnie a potom pojde domou vyzdraviet. Rodina sa rozhodla ju spopolnit, co mi pripadalo nehumanna, ale myslela som, ze tuto tazku chvilu este prezijem a potom uz bude len lepsie. Vsetko vsak bolo naopak. Je to stale horsie a horsie. Moje dve priame nadriadene si ma o cca tyzden po kremacii zavolali, a vycitali mi o. i. aj to, ze som sa jej zucastnila. Za cely minuly mesiac som vynechala kvoli umrtiu tety jeden a pol dna (jeden den som nesla so prace v ten den, ked teta odisla, a ten druhy pol dna som bola na jej kremacii). Ony to mozno ani nemysleli zle, ja neviem, v kazdom pripade mi vycitali poslednu rozlucku s mne blizkou osobou! Citila som sa, jak keby som mala na dusi obrovsku bolestivu ranu, ktora sa mozno pomalinky hojila, dalo sa s nou vsak ako-tak normalne existovat a teda chodit do roboty a tak. A vtedy som sa citila, jak keby ony vzali obrovsky noz, a zacali mi do tej rany nim sekat! Proste to strasne bolelo, citila som sa nie ako clovek, ale ako kus handry, ktora musi drzat hubu a krk a nieco take, ako ist sa rozlucit naposledy s milovanou osobou je hriech. Zosypala som sa, vynadala som im do hyen. Obe sa mi potom dva dni vyhybali. Ja, ked mi vychladol mozog som im napisala obom omluvny mail s tym, ze som teraz strasne precitlivena, a ze viem, ze to v zlom urcite nemysleli. Sice ani jedna na neho nereagovala, ani mailom ani ustne, ale nemozem sice vediet co si myslia, ale zda sa mi, ze sa uz na mna nehnevaju, lebo sa celkom dobre ku mne spravaju. Snad to bude dobre. Vtedy som si aj uvedomila, ze za ten cas, od umrtia tety som celkovo hrozne precitlivena, vsetko ma rozculuje a ze som si (nielen v praci) urobila zbytocne hned niekolko nepriatelov. Ja som ten typ cloveka, co ma normalne rad ludi, rada ludom pomham s myslim, ze za normalnych okolnosti dom hodne trpezliva. Je pravda, ze napr. nerada niekoho nieco ucim, hneva ma, ked to nevie pochopit, ale ak sa tomu nemozem vyhnut (co sa stalo len par krat) tak to nedavam ani trocha najavo, pokial sa ten clovek snazi a proste mu to do hlavy nejde, nie je to predsa jeho vina, proste na to nema bunky). Tak ja ja napr. nemam bunky na uctovnictvo a podobne veci, clovek mi to moze vysvetlit aj 10x, ja to aj tak nepochopim. A nepochopila som to doteraz a dufam ze od buduceho roka si zivnost budem moct zrusit (ze ma vezmu na HPP) len kvoli tomuto. No ale aby som sa vratila k mojmu problemu. Teraz ma rozculuje uplne vsetko. Staci, ked ma niekto upozorni na nejaku chybicku (v praci napr.) beriem to ako utok voci sebe, a vtedy sa neviem ovladat a tomu dotycnemu vynydam. Rozculuju ma ludia vseobecne, castokrat len ich pritomnost. Najradsej by som bola stale sama a vadi mi, ked za mnou ktosi pride (je jedno ci doma, kamoska alebo v praci). Chcela by som byt stale len sama momentalne a absolutne nic nerobit, len spat, ale zial, nie je to mozne. Sprvoti (po smrti) som cez den fungovala celkom normalne, akurat vecer som nemohla zaspat. Za kratko sa vsak karta obratila a ja by som spala furt. Cely den, celu noc, stale. Ak je vikend, tak to tak aj praktizujem. Akurat mama ma zobudi na obed a potom sa ma snazi dostat niekam von a tiez aby som doma upratala cosi, ja som vsak tak ospala, ze zalahnem zas spat a spim az do vcera, potom sa naveceriam a spim az do obeda zase. Ked som chodila posledne dni v takomto stave do prace, bola som jak chodiaca mrtvola. Mala som pocit, ze kazdu chvilu spadnem pod stol a zaspim. Denne som vypila 3 kavy ale bolo to jak nic. A jak som dosla domou supho do postele, akurat mama ma odtial vyhadzovala, samozrejme aby som doma aspon cosi porobila a mali sme kvoli tomu nezhody. Momentalne ma vsak upatovat (okrem toho najnutnejsieho nenuti), respektuje, ze v takomto stave sa to neda. Ked lezim na posteli, mam psychicke "bolesti" ked pohnem rukou, a nie to aby som mala cosi robit. Najradsej by som zaliezla do nejakej ciernej diery, kde by som stale bola, nikto by ma nechodil otravovat a nikto by o mne nevedel. Cela rodina samozrejme znasa zle tetinu smrt. Najhorsie to znasa babka, ktora stale len place a place. Moj bratranec sa na pracovisku psychicky zrutil, ked sa dozvedel, ze jeho mamu vzali do nemocnice. Sedel na stolicke, nebol schopny sa pohnut, akurat sa cely triasol, musela pre neho prist sanitka. Cosi mu dali a zacal brat Xanax a z neho zostal v pohode, dokonca na tetinej kremacii vsetci plakali, len on sa tvaril veselo, jako keby sa ho to netykalo, jako keby sme sa stretli na rodinnej oslave. Na kare takisto bol vesely, zartoval, mne hovoril, ze nech nie som taka smutna, ze (jeho) mame by sa to nepacilo, mama by chcela, aby sme sa zabavali. Vtedy bral ten Xanax, a mne prislo, ze to je zazracny liek, ked s nim take divy spravil, ved pre neho to bola mama, on ostava v tom byte, v ktorom zostali jej veci, a do ich postovej stranky stale este obcas pride list urceny pre nu. Ja som uz predtym brala lieky Seroxat (1x denne) + Neurol 0,25 mg (3x denne) a myslela som, ze ten Xanax, to musi byt totalne super liek a sla som za svojou psychiatrickou, nech mi ho predpise. Ona mi povedala, ye je to to iste ja Neurol a zrusila mi Seroxat aj Neurol a prepisala Xanax, 0.5 mg 3x denne. Nakolko som predtym brala 0,25 mg Neurolu 3x denne, vedela som, ze mi to nepomoze a tak berem 1 mg 3x denne. Aj tak to vsak nie je nic moc, tak si ich niekedy dam aj viacej a zapijem trochou alkoholu, nech to konecne ma aj nejaky ucinok. A ma. Najprv mi je zle od zaludka, potom to prejme a konecne sa dostavi pocit, po ktorom tuzim. Agresivita ma prejde, tiez ma uz nelaka az tak moc cierna diera. Akurat mam jemnu triasku tela (vidno to hlavne na rukach), ale fakt len jemnu, dari sa mi to pred inymi skryvat (staci dat si ruky do vacku trebars). Dalsia vec, vidim trocha rozmazane, ked nieco citam, snazim sa stale zaostrovat lebo stale sa mi to rozmazava. Tiez si uvedomujem, ze niekedy rozpravam prip. pisem trocha z cesty, teda veta ma vacsinou zmysel, ale pritrafi sami tam slovo, ktore tam absolutne nepatri a ked si to neskor po sebe citam tak pozeram a nechapem, to co som tam napisala? Niekedy mierne stracam rovnovahu, obcas sa mi stane ze vrazim do steny, tiez je to len v takej slabuckej miere, ze ini ludia si to nevsimnu a ak sa predsa len trocha zapotacam, tak to nevnimaju, ved kazdemu sa obcas stane ze cojaviem zle stupi ci sa mu posmykne noha a pod. Zatial som nikdy nespadla, ale vela razy som mala pocit, ze spadnem. Raz napr. v obchode so sklom sa mi dostavil tento stav a myslela som, ze do toho padnem, do vsetkych tych sklenenych poharov.
Jak keby sa staval zo mna psychopat, taky mam pocit. Neviem, ci toto vsetko mam z tych liekov, ale ked som brala len ten Seroxat a Neurol tiez sa to trocha prejavovalo.
Moja mama napr. berie Lexaurin, jej dobre ucinkuje, na mna nema vplyv. Na mna nema vplyv na tento problem ani ten Neurol ani Seroxat a ani Xanax. Preco? Vychodisko by som videla, keby mi boli predpisane nejake ale fakt dobre silne lieky, ktore ale nesposobuju vedlajsie ucinky typu ze budem vyzerat jak narkomanka, potacavo chodit, prip. padat, mat nepritomny pohlad a zabudnut to, co mi niekto pre minutou hovoril. Teta vsak nie je moj jediny problem, mam problem aj s bratom, ktory mi kradne veci, a teraz, ked som dnes chcela ist do prace zistila som, ze brat mi auto zase zobral a kamsi zmizol. Nie je to prvy pripad, doteraz mi je dlzny ani neviem kolko penazi, v stovkach, mozno i tisicoch uz, co ja viem. Raz mi zobral auto spred roboty a ja, ked som ho nenasla, volala som policiu, aby som zistila, ze brat isiel odviest kamosku na stanicu. K celej zalezitosti sa vyjadril akoze a co sa ja mam co kazdu chvilu pozerat z okna, ci tam mam auto. (Je to nase spolocne aj s mamou sme ho kupili na tretinu). Ja uz sa bojim si nieco kupit, aby mi to brat neslohol (samozreme ze on potom tvrdi, ze o tom nic nevie). Neda sa s nim po dobrotky ani po zlotky. Chcem sa samozrejme odstahovat, ale nakolko byty nestoja 100 korun a ani nie som Rezesova dcera, take jednoduche a rychle to nebude. A co mam robit dovtedy. Este donedavna som bola sebavedoma, a co som teraz. Zostala zo mna troska, ktora si nevie poradit so svojim zivotom. Inymi slovami neviem zit, nemam silu na to. Nedokazem zvladat uz ani kazdodenne bezne veci.
Teraz zas v poslednych dnoch mam tendenciu vzdy vecer nacpat do seba tolko jedla,
kolko sa do mna zmesti, je mi jedno co to je, kombinujem aj take veci, co sa normalne
nekombinuju, a cpem sa dovtedy, kym mi nedojde tak zle, ze sa poblvam.

Teraz som v inet kafe, ked som si chcela objednat zmrzlinu, casnik mi sucho oznamil ze pri pocitaci si mozem objednat len pitivo, jedlo nie. Hlavne ze tu maju pri klavesnici popolnik, a tak ta jeho hlaska nastvala, ze som mala chut smarit ten popolnik o zem s tym, ze a fajcit sa tu moze, ked ten dym postupne pomaly zanasa pocitac, zato ked si objednam zmrzku a zrovna im to nerozmazem po pocitaci a klavesnici, tak co im na to vadi? Ale ovladla som sa, smarila som mu do ruky jedalny listok nech si zmizne. Predtym som takato nevybala, to som uz hovorila. Viacej sa rozpisovat nebudem, uz aj tak som toho napisala viac nez dost. Vacsina ludi sa sprava milo k ludom, pokial nemaju vaznejsi psychicky problem, ak sa im vsak zruti svet z nejakeho dovodu, este sami nanho nakydaju a poskacu mu obrazne povedane po hlave. Ja viem, ze aj pre tych druhych to nie je jednoduche, ked dotycny je zrazu podrazdenejsi. Ale stacilo by len trocha utechy, nie obrazne povedane "pichat donho este viac nozom". Prosim, poradte mi nieco, neviem co, ale ak sa mi da pomoct, prosim poradte. Ja sa snazim aj sama, ale je to hrozne tazke. Chcem byt zase taka, aka som bola predtym, sebavedoma, vesela, ochotna pomoct druhym atd.