Autor otázky: Silvia
Psychické týranie ?
(číslo príspevku 21.715, zo dňa 15.09.2003. videné 790x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 21715:
Dobrý deň, rada by som sa s Vami poradila, aj keď to nie je čisto zdravotný problém. Ide o moju mamu, ktorá žije v spoločnej domácnosti so synom, nevestou a malým vnúčikom.
S bratovou ženou sme sa pred ich zosobášením videli celkom asi dvakrát /brali sa po roku známosti/. Asi 3 mesiace pred svatbou ju brat priviedol domov s tým, že sa mamy opýtal, či môže u nich bývať. Mama ju prijala, síce bola rozpačitá, ale keďže je veselej a priateľskej povahy, myslela si, že všetko bude v poriadku. Krátko na to sme sa dozvedeli, že čakajú dieťa a budú sa brať. Brat mame oznámil, že jeho budúca dostala od rodičov peniaze na svadbu a potreboval by, aby mu mama dala tiež peniaze v takej hodnote, akú dali svokrovci, pritom veľmi dobre vedel, že mama peniaze nazvyš nemá. Mama súhlasila, zobrala pôžičku, dala peniaze. Už na svadbe niečo nebolo celkom OK. Nevestina rodina bola úplne separovaná, dôvod dodnes nepoznáme. Mama prichýlila aj jej rodičov, keďže nie sú z našeho mesta a oni po svadbe ani neprišli späť, išli k známym, ani sa neohlásili, len im nevesta zbalila veci a odniesla. Mama dodnes nevie prečo, čo sa stalo. Po svadbe život zapadol do všedných koľají, avšak mama sa začala trápiť. Postupne sa mi zdôverovala, aké majú spolužitie. Nevesta sa o nej vyjadrila ako o cudzej žene, ktorej dieťa do rúk nedá, sústavne videla len nevestinu odmeranú a odutú tvár, bez akejkoľvek príčiny. Brat si často z mamy vystrelí, zosmiešni ju, alebo jej vynadá. Zničil jej aj dovolenku, mama celú dovolenku preplakala, vynadal jej v zmysle, že ako si dovolí ísť na dovolenku, keď jeho žena bude každú chvíľu rodiť. Dieťa sa narodilo, no všetky povinnosťi akoby prevzal otec /brat/. Je krásne, že otec sa stará o dieťa, ale brat robí úplne všetko - vstáva k malému, kŕmi ho, pripravuje mu jedlo, kúpe ho, navštevuje lekára, zároveň chodí do práce, na nákupy, a po príchode domov varí večeru. Ona celý deň nič neurobí, ani s malý von nejde, čaká všetko len naňho. Dokonca si brat skracuje pracovnú dobu, samozrejme bez vedomia šéfa. On "ťahá", ale potom sa pohádajú a odnesie si to mama, jeho nevhodnými poznámkami, z ktorých sa jeho žena raduje. Mama donedávna sama upratovala celý byt každý deň, pretože majú doma psa, venuje sa malému, bráva si ho na noc k sebe, keď nevládzu k nemu vstávať, finančne ich drží keď nemajú peniaze, na úkor toho, že ona je sama zadĺžená. A na oplátku má len urážky, ignoráciu, hádky apod. Nevesta uznáva len svoju rodinu a dáva to patrične "bez servítky" najavo nám všetkým. Veľa vecí som jej dala aj ja na malého po svojom dieťati, ale ona zoberie všetko tak, akoby to bola samozrejmosť, požičala som im peniaze, vrátiť sa mi ich nechystajú. Ešte aj ten pes jej je v oku, neznáša ho, myslí si, že keď prišla a narodilo sa dieťa, že psa, ktorého mama s bratom majú dlhé roky, len tak dajú preč alebo nechajú utratiť /o čo brata dôrazne žiadala/. Dokonca volala na slobodu zvierat, nech si poňho prídu. Malý už psovi do hlavy aj kope /hádam ho to neučí ?/. Mama už nevládze, nemá doma akékoľvek súkromie, stále sa hádajú, pustia sa spolu do nej, brat jej vynadá, keď sa voči niečomu ohradí. Najhoršie na tom je to, že nemajú šancu bývať inde, a žiaľ ani sa o to nesnažia. Oni stále len čakajú, čo im kto dá, pomôže, vlastnú snahu nemajú žiadnu. Mame už zistili vysoký tlak, na ktorý predtým netrpela. Z veselej a optimistickej ženy je smutná, zamyslená a ustráchaná žena. Čo mám robiť, ako jej pomôcť ? K samostatnému bývaniu by sa dopracovali zas len vtedy, keby ona niečo zfinancovala. Bratovi som už dohovárala, výsledok je taký, že ešte pourážal aj mňa, moju rodinu. Na jednej strane mi ho je ľúto, lebo vidím, čo za ženu má doma, je medzi "dvoma mlynskými kameňmi", ona uráža aj jeho a dosť tvrdo, mamu má rád, bojí sa o ňu. Na stane druhej ho nechápem, prečo mamu stále uráža, ponižuje, zahriakava, nezastane sa jej. Proste som v koncoch, vôbec sa v tom nevyznám, ale obávam sa, či sa toto nedá už nazvať psychickým týraním mamy. Viem, že môj príspevok je dosť dlhý, dúfam, že aj výstižný /napísať by sa dalo toho ešte veľa/, ale aj tak verím, že Vás to neodradí. Budem vďačná aj za radu odborníka. Vopred ďakujem