Autor otázky: Jana
som psycho alebo bisexuálka?
(číslo príspevku 21.309, zo dňa 28.08.2003. videné 564x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 21309:
Môj "problém" je vlastne kombináciou niekoľkých problémov. Dúfam, že sa mi to podarí vysvetliť dostatočne zrozumiteľne, lebo by som veľmi potrebovala, aby mi niekto poradil.

Čiže: už od detstva mám veľmi komplikovaný vzťah s otcom. Je to doslova tyran, ktorý nielen mňa ale aj sestry a mamu psychicky terorizuje a ponižuje. Niet sa preto čo čudovať, že moje sebavedomie sa pohybuje tak okolo bodu mrazu. Už v puberte som si uvedomila, že nedokážem nadviazať normálny vzťah s druhým pohlavím. Keď o mňa ktokoľvek prejavil záujem (chcel so mnou chodiť :o), vždy som začala byť veľmi nešťastná, trpela som hroznými depresiami a mučila som sa otázkami: "Prečo chce práve mňa? To ho nikto iný nechce? Určite s ním nebude niečo v poriadku, keď chce chodiť so mnou." Skrátka som si toho človeka tak sprotivila (podvedome), že som túžila len po tom, aby mi dal pokoj. Keď si nechcel dať povedať, začala som byť agresívna - bola to taká tá zúrivosť zo strachu a bezmocnosti. Na každom chlapcovi mi čosi vadilo. Keď už nič iné, tak spôsob ako jedol alebo aké tenisky nosil :o) V živote som mala len jeden jediný vzťah a aj to bol ženatý kamarát môjho otca. Doteraz (mám 26 rokov) som s nikým nespala. Protiví sa mi predstava mať s niekým sexuálny styk. Je to doslova psychický blok. Pritom sa dokážem vzrušiť, ale ďalej ako po bozkávanie nemôžem zájsť. Vadia mi aj dotyky. Ale muži sa mi páčia. Dokonca občas aj po niekom zatúžim. Ak však on prejaví záujem, je všetko po starom. Ja by som prvý krok nikdy neurobila. Nehanbím sa, ale tá myšlienka sa mi prieči. Som rezervovaná a nikdy a pri nikom sa nedokážem uvoľniť, hoci teraz nemám na mysli len sexuálnu uvoľnenosť. Inak s ľuďmi, ženami aj mužmi, vychádzam v pohode. Nemám problém komunikovať. Je však pravda, že som strašne zakomplexovaná. Povedať o sebe niečo pozitívne, to by mi neprešlo cez ústa. Stále sa zhadzujem a za niečo ospravedlňujem. Keď o mne povie niekto niečo pekné, okamžite to zavrhnem a zhodím. Nie, nie je to tá slávna "falošná skromnosť", skrátka naozaj nemôžem pripustiť, aby ma niekto pochválil. Nechcem, aby to teraz vyznelo ako sebaľútosť, ale keď vás skutočne niekto celý život "hovadí", dáva vám najavo, že nič neviete urobiť poriadne, že ste ho sklamali, že nemáte ambície, niekde sa to prejaviť musí. Pritom som vždy urobila všetko, čo odo mňa otec chcel. Niekedy sa pýtam, čo mu stále vadí. Keď urobím a, spýta sa ma, prečo som neurobila b a opačne. Z finančných dôvodov som však nútená bývať stále doma a on so mnou stále zaobchádza, akoby som mala 14. Chce ustavične rozhodovať o mojom živote a keď sa bránim, robí škandály. Napriek tomu strach a nenávisť voči nemu sú vo mne príliš hlboko zakorené. Viem, že som odbočila, takže sa vrátim :o)

Teraz som spoznala jedno dievča, ktoré je lesbičkou. V piatok mi naznačila, že má o mňa záujem a ja som opäť celý víkend presedela v depresiách, rovnako ako to bývalo s chalanmi. Ale ona "netlačila na pílu", skrátka ma "balila" presne ako chalan babu. A ja som aj proti svojej vôli začala k nej niečo cítiť. Nie je to ešte láska, je to skôr taká elektrizujúca chémia, ale chýba mi keď ju nevidím a je to čosi viac, ako len kamarátstvo. Predstava na sex s ňou sa mi však protiví rovnako ako sex s mužmi. Bijú sa vo mne dva pocity - príťažlivosť a snaha odohnať ju. Bojím sa, že sa len nezdarvo fixujem na človeka, ktorý mi prejavil priazeň a nie je to muž. A na dovysvetlenie, proti mužom nemám nič, dokážem s nimi vychádzať, komunikovať, žartovať,spolupracovať, nie som žiadna militantná feministka, len kým si udržujú primeraný odstup :o) Ospravedlňujem sa, že som sa tak rozpísala, ale prekliatie môjho života sa nedalo naskladať do menšieho priestoru :o) Budem strašne vďačná za každú radu, hoci mi je jasné, že väčšina bude asi smerovať k návšteve psychológa. Ahoj.