Autor otázky: Irena
som normálna alebo rozhovory v hlave
(číslo príspevku 20.959, zo dňa 18.08.2003. videné 684x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 20959:
Irena, 24 rokov, právnička - absolventská prax
Moje problémy sa začali na strednej škole, vtedy som ich ľahšie znášala, ale stále som mala pocit, že som akási iná, možno šibnutá, zdalo sa mi, že mi nikto nerozumie, že ma nikto nechápe, ale to si zrejme myslí väčšina mladých v puberte.
Na VŠ škole sa zhoršovalo, napriek tomu, že som všetky skúšky robila bez problémov, trpela som depresiami, resp. pocitom márnosti a zbytočnosti. V podstate ma právo ani veľmi nebavilo, ale keď som všetky skúšky robila na jednotku, mama a celá rodina mali zo mňa radosť, tak som nevidela dôvod sa na školu vykašlať len preto, že ma to zrovna nebaví a vôbec som nevedela, či by som to chcela robiť. ´V podstate som vôbec nevedela čo by som chcela robiť, nič ma nejako zvlášť nebavilo.
Na VŠ som mala prvé skúsenosti s drogami - tráva a benzodiazepíny. V predposlednom semestri som brávala denne asi 1 10mg diazepam, ale keďže som školu chcela dokončiť, s pomocou priateľa som si postupne odvykla. Leto po štátniciach som miesto toho, aby som sa tešila, že som skončila školu trápila tým, čo so mnou bude, úplne som na všetko rezignovala, robotu som si nezháňala. Zohnala mi ju mama, prvé mesiace v práci som sa trápila tým, že ma to nebaví, že to nemá nijaký význam, že skrátka nevidím nijaký význam života - teda nevidím ho v tom, ako ostatní "normálni ľudia" = najprv chodiť do školy, niečo vyštudovať, potom chodiť do roboty, mať deti a zomrieť a hotovo. Toto sa mi v hlave opakovalo stále dookola. Keď som o tom hovorila nahlas priateľovi bol z toho otrávený a nechcel o tom nič počuť. Ale ja som si s tým nevedela nijako poradiť, stále sa mi to vracia, že ma nič nebaví a nič nemá zmysel, nič ma neteší. Všetko sa skomplikovalo na jeseň, keď mi zomrela babka, na ktorú som bola veľmi silno citovo naviazaná. Problémy som opäť riešila benzodiazepínami. Do babkineho bytu som sa nastahovala s priateľom, s ktorým chodím uz 6 a pol roka a dobre nám to klape.Ale ja nie som šťasná , spokojná, alebo normálna. Priateľ moje stavy už nemá síl znášať. V podstate mám všetko - dobrého priateľa, rodinu, byt, robotu a mňa vlastne nič z toho neteší. Väčšinou len ležím, nič nahlas nerozpravam, ale vediem rozhovory len potichu v hlave. Rozpravam sa sama so sebou, s kamošom alebo s priateľom. Je to normálne ?, že sa sama so sebou rozprávam- najmä o tom, ako nič nemá zmysel, všetko je zbytočné, a že vlastne sa mi ani neoplatí žiť. Už viackrát som rozmýšlala nad samovraždou, ale nikdy som to nespravila kvôli mame. Keď na prídu tie moje stavy a v hlave mi stále hraje ako mi je zle, ako nič nemá zmysel, ako ma nič nebaví, tak len ležím a tupo pozerám do steny. Párkrát som sa trošku porezala žiletkou, mala som pocit, že pohľad na krv mi trošku uľaví, ale myslím, že mi to nikdy nepomohlo. Niekedy sa v hlave tak zaberiem do "rozhovoru", že celkom zabúdam čo robím a vôbec nevnímam, keď mi niekto "zvonku" niečo rozpráva. Alebo sa mi stáva, že som celkom presvedčená, že som niečo nahlas hovorila, ale to bolo len v mojej hlave. Myslím, že keď sa takto "v hlave" s niekým rozprávam, nepoviemmu to potom naozaj. Už neviem čo dodať. Bývala som veselé dievča, teraz sa uzatváram do seba, s kamarátmi sa rozprávam iba v hlave, lebo keď sedím vonku s partiou, mám pocit že šírim okolo seba nejaké zlé vlny, skrátka, že sa tak nepríjemne a nedostupne tvárim, že nikto nič nehovorí, zdá sa mi, že zo mňa tá zlá nálada priam sála a že ňou ostatných infikujem. No a na toto keď začnem myslieť, tak nemôžem prestať a stále sa mi vracia dookola, že som všetkým pokazila náladu a že za to môžem ja.
Myslím, že mojím hlavným problémom sú tie "rozhovory v hlave" neviem či je to normálne, lebo to mám už od detstva a ďalej ma trápia pocity márnosti a zbytočnosti celého života, potom ma napadne že tak to teda skončím, potom mi dojde ľúto mamičky a tak plačem a niekedy sa troška porežiem. Priateľ mi za to veľmi nadáva a trápi ho to, stále mi hovorí, že sa mám tešiť z toho čo mám, čo som dosiahla,že som cytrá a pekná, blabla a bla ale pre mňa to nič neznamená. Myslím, že vlastne nikto nie je šťastný, že všetci sa iba klamú.
Keď som dopisovala názov, uvedomila som si, že som nezdravo nerozhodná, niekedy dokážem aj hodinu rozhodovať o tom, čo si zoberiem na chatu na dva dni a keď sa neviem rozhodnuť, tak som z toho zúfalá. Neviem sa rozhodnúť čo si ibliecť, čo jesť, kam ísť. A nech sa rozhodnem akokoľvek, vždy mám pocit, že tá druhá varianta bola lepšia. So sebou vediem často rozhovory o tom, keď sa neviem pre niečo rozhodnúť - jedno moje ja hovorí pre a druhé proti a takto stále sama proti sebe zápasím.
Po skúsenosti s lysohlávkami som tri dni mala pocit, že sme dve - ja a ešte jedna ja - jedná taká akú ju vidia ostatní - veselá, dobrá študentka, druhá melancholická, čo sa trápi kvôli úplným banalitám, experimentuje s drogami, podvádza priateľa.
Bol to veľmi nepríjemný stav, nevedal som poriadne ani kto som. Stalo sa to jeseň 2001.
Celé toto píšem v takej "lepšej chvílke", ale neviem čo od toho čakám. V podstate asi nič.
Všetky dni sa mi zdajú rovnako nudné a rovnako zbytočné.
Dnes sa mi snívalo, že som bola v budove so samýmí upírmi a musela som pred nimi unikať.
Dúfam, že nezaťažujem úplnou sprostosťou a banalitou, ale ja asi fakt nie som celkom v poriadku.
Rady typu : oddýchnuť si, relaxovať, tešiť sa z maličkostí mi nepomáhajú, ale ja vlastne ani neviem čo chcem.
asi chcem, aby som sa radovala zo života, tak ako ostatní, ale ja to neviem, nevidím nijaký zmysel.
- predchádzajúce vyšetrenia žiadne
- v 8 rokoch operácia slepého čreva
- som 7 rokv vegetariánka
- fyziologické problémy : mám veľmi studené ruky a nohy aj v týchto horúčavách a nadmerne sa mi potia - napr. keď telefonujem stekajú mi po zápästí kvapky, štítnu žľazu mám v poriadku
Za odpoveď ďakujem
S pozdravom