Autor otázky: Miriam
Neviem, či som? Ale nechcem byť!
(číslo príspevku 20.914, zo dňa 15.08.2003. videné 666x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 20914:
Dobrý deň!

Obraciam sa na Vás so svojím problémom. Tento problém vznikol 6. Januára tohto roku. Trvá to už dosť dlho ale........
Celkom od začiatku. Som dievča z Rimavskej Soboty. Mám 24 rokov a som jedináčik. Rodičia ma vychovávali slušnosti a tomu, aby som bola stále najlepšia. Na základnej škole som sa učila na čisté jednotky. Okrem toho som navštevovala hru na klavíry, kde na základe dobrých výsledkov a vytrvalosti som sa začala v 6. Ročníku pripravovať na konzervatórium. Na túto školu som sa však nedostala a tak ma s čistými jednotkami prijali bez prijímačiek na Obchodnú akadémiu v Rimavskej Sobote. Aj túto školu som skončila na čisté jednotky. Od prvého ročníka strednej školy som sa zoznámila s chlapcom, s ktorým som chodila 4 roky. Rozišli sme sa na moje narodeniny. Dozvedela som sa, že má iné dievča a mne sa to bál povedať. Mala som ho zaslepene rada. Z tohto vzťahu som sa dostávala 3 roky. Potom som mala ešte aj iné vzťahy. S druhým chlapcom som chodila 2 roky a potom s dvoma po 5 mesiacoch. Pred tromi rokmi som sa zoznámila s mojím terajším priateľom. Mám ho veľmi rada a teraz budeme mať zásnuby. Aj po sexuálnej stránke nám to klape. Je nám spolu dobre. Okrem týchto vzťahov som sa dostala na vysokú školu, ktorú som nechala v 3 ročníku. Učila som sa dosť ťažko. Chcela som ju ukončiť aj skôr, ale môj ocko mi povedal, že tú školu musím dokončiť, a že som mu v živote ešte nič nedokázala. Ale neskôr sa s tým obidvaja aj mama aj otec zmierili.

Asi pred 4. Rokmi mi v prsníku našli hrčku. Chodím s ňou do Banskej Bystrice na pravidelné prehliadky. Jednu dobu som však mala veľmi veľký strach z toho, že umriem na rakovinu prsníka. Bolo to aj také 3 mesiace. Pomohla mi v tom však moja mamina, ktorá mi pomáha vo všetkom. Viem sa s ňou o všetkom porozprávať. Je to môj ochranca, psychológ, moja mama proste všetko.

Asi pred 2. Rokmi sa ma na základe jedného článku v novinách o AIDSe zmocnil strach, že ho mám aj ja od jedného priateľa, s ktorým som chodila len 5 mesiacov. Mala som veľmi veľký strach, že čo keď umriem na AIDS, čo keď tú chorobu mám? V tomto mi zase pomohla moja mamina.

A teraz k môjmu problému. Dňa 6. Januára 2003 v jednej televíznej relácii bolo rozprávanie s jedným dievčaťom, ktorá žila so svojím priateľom 5 rokov. Po tomto čase však prišla na to, že ju muži nepriťahujú a začala sa orientovať na ženy. Odvtedy žije s priateľkou. Toto dievča má 24 rokov ako ja. Po tejto relácii som začala veľmi tuho rozmýšľať, či to nie je tak aj so mnou. Dostala som sa do takého štádia, že som sa nevedela pozrieť na ženy na ulici, v práci, ba dokonca ani na moju mamu. Vo všetkých som skúmala ženu a hľadala som, či ma nepriťahujú. Postupne to však stále cítim menej a menej. Teraz už chodím kľudne do roboty, mám kamarátky. Ale ešte ma to stále napadne. Nie je taký deň, keby som na to nemyslela. Mám veľmi veľký strach a keď na to myslím je mi na zvracanie. A to stále, keď na to myslím. Boli už aj týždne, keď som na to nemyslela. Ale stále sa bojím, že čo keď som lesbička? Ja ňou byť nechcem. A ani nebudem. Mám priateľa a mám ho vdľmi rada. Túžim po ňom a máme aj teraz veľmi pekné chvíle.

Tento pocit sa však dostal do takého štádia, že keď som videla malé deti, tak som si to predstavovala aj s nimi. Teraz už nie. Bála som sa, či nie som pedofil.

Potom som si to predstavovala s naším psom. Potom s mojím otcom. Bála som sa, že čo keď budem mať niečo s mojím otcom. Teraz už nie.

Teraz mám už len niekedy myšlienky o ženách, ktoré ako prídu, tak aj odídu.

A keď myslím na tieto myšlienky, je mi veľmi do plaču. Stále sa rozplačem. Mám depresívne stavy. Som úzkostná a veľmi sa bojím.

Chodím ku pani doktorke MUDr. Jane Láskovej asi od marca. Na začiatku som brala Efektin aj Neurol. Teraz beriam už len Efektin. Ona tvrdí, že lesbička nie som. Že som ženské dievča, ktoré vie čo chce a nikdy sa nevzdá. A že tieto myšlienky mi postupne odídu. Sú to vraj nutkavé myšlienky, ktoré sa mi môžu prejaviť aj po roku. Ona povedala, že ma to prejde asi po 8 mesiacoch. Teraz mi je už dobre, ale prečo to na mňa ešte príde? Do kedy ma to bude ešte trápiť? A naozaj nie som lesbička?

Prosím pomôžte mi, čo mám robiť, na koho sa mám obrátiť. Urobím všetko, len aby tieto myšlienky pominuli. Som totiž veľmi zaľúbená do svojho priateľa. Mám ho veľmi rada. Ďakuje.

Miriam
miriam56@post.sk