Autor otázky: damela
ona alebo ja, koho si vyberie?
(číslo príspevku 194.768, zo dňa 07.08.2009. videné 700x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 194768:
Zažila som oklamanie, neveru. som 9rokov vydatá a myslela som si že šťastne.S manželom sa poznáme už od strednej školy, máme 32 a zatiaľ žiaľ, alebo v momentálnej situácii dobre, že nemáme deti – v prvých rokoch manželstva sme ešte nechceli, potom prišlo štúdium, kedy sa to po finančnej stránke nedalo, na to moja liečba. Prežili sme moje štúdium,dokonca onko.liečbu.Ja som z nás dvoch ten húževnatejší a cielavedomejší typ.manžel sa uspokojil s tým, že ja zarábam. Možno sa s tým celkom vnútorne nevyrovnal, nehovoril o tom, ale viac krát mi po stretnutiach s kamarátmi naznačil, že ja ho zhadzujem. Vždy sme sa prekárali a nepopieram padli aj slová, ktoré ho mohli zraniť, ale brala som to vždy ako žarty. On asi nie. Zaujímal sa možno aj preto viac o svoje záujmy šport- tenis, pingpong,squach, no a samozrejme kamaráti, denne dve tri pivá,cez víkend stretko s kamarátmi v bare, pivárni. Chodievali sme spolu,ale nebolo to to čo sa mi páčilo aj som mu to stále vyčítala.Z takmer každej oslavy sme odchádzali prvý - rýchlo sa "spoločensky unavil".Pred 2 rokmi som našla prvé sms a mala tušenie že niekoho má, uverila som ale klamstvám, že ide len o telefonáty a sms.teraz som sa dozvedela,že to bolo stretávanie sa u nej v byte, dokonca v prenajatom byte niekoho iného (tvrdí že išlo len o sex) Manžel zmenil zamestnanie,nie kvôli tomuto a stretnutia skončili. Teraz však už od januára sa objavili nové sms, chatovanie so ženou v podstate novou kolegyňou.Znova z jeho strany výhovorky,že si len robí srandu, ja si namýšlam,správam sa akoby som ho bola už priamo prichytila.Prevalilo sa to keď odišiel na víkend vraj s kolegami.bol tam s piatimi ženami-kolegyňami a samozrejme s ňou. Zistila som si kde sú, potrebovala som to vidieť na vlastné oči, pretože keby prišiel domov, znova by ma presvedčil, že o nič nešlo.Vtedy mi priateľka povedala všetko, čo o ňom vedela a s čím sa jej v podstate takmer denne pochválil. Bol si istý, že mi o tom nepovie, a po jej upozorneniach že sa to prejaví vravel že už bude dobrý.Ich vzťah trvá asi pol roka - on tvrdí 3 mesiace. Bral ju na výlety, do reštaurácií, kupoval darčeky. kým som ja bola pracovne v inom meste. Ak som tam nocovala, nocoval aj on u nej. Zbalila som mu všetky veci a odišiel k matke. Odísť nechcel, hovoril, že ho vyhadzujem. Problémom vraj je, že on nie je šťastný,nedostáva to čo potrebuje,nie som milá,kritizujem, vyčítam, aj to že smrdí krčmou, samozrejme dôvodom má byť aj nedostatok sexu, vidím len prácu. Viem, že má v mnohom pravdu, najmä o práci. Aj ja cítim, že sme sa od seba odcudzili, prestali sme komunikovať, v podstate sme žili vedľa seba a tvárili sa, že je všetko ok. Ja som to brala všetko samozrejme, je tu, ľúbi len mňa a nič sa nedeje. Neriešili sme to, nehovorili o tom čo cítime, čo nám chýba. Verím, že u nej našiel obdiv, pochopenie, bol ten kto niečo vie, vybaví, nakúpi, zariadi. V našom vzťahu som všetko organizovala a zariaďovala ja, brala som to ako samozrejmé, hoci na začiatku manželstva to bol on kto riešil financie. Postupne to prešlo na mňa a možno to podvedome pociťoval, necítil sa byť potrebný. bývame v2izbovom byte na poschodí,na prízemí moji rodičia.To berie tiež problém, a chybu, že sme si bývanie zariadili takto, hoci vzápätí priznáva, že to chcel on. Vadia mu výčitky, že nič nepomôže a hovorí, že on nie je typ na opravy v domácnosti, okolo domu. Určite to moji rodičia spomenuli, ale snažila som sa medzi nimi robiť akýsi hromozvod, hoci nemôžem povedať,že by to bolo nejaké časté. Všade sú ale povinnosti, či v práci alebo doma, a okolo rodinného domu sú stále, hoci môj otecko ich zvláda sám.
Neviem ako konať ďalej, či bolo správne,že som ho poslala preč, idem sa zblázniť zo všetkých myšlienok,neviem tomu uveriť,v ďalšej chvíli mi chýba,potom ho nenávidím. tvrdí že by so vzťahom prestal (teraz pokračuje)keby som ho neposlala preč. bol vždy veľmi citlivý, a teraz sa mi zdá až zvláštne že akoby neprejavoval žiadne city,čakala som prosby,možno plač,proste žiadosti o odpustenie, ale neprichádzali. Myslela som, že ak sa odsťahuje začne rozmýšlať, bude sám, nebude sa s ňou a ani so mnou stretávať a dá si to v hlave do poriadku. Ale on vo vzťahu pokračuje. Po štyroch týždňoch jeho odchodu sme spolu dokázali relatívne kľudne hovoriť, samozrejme bol aj plač a výčitky ale už menej. Povedal mi, že ma stále ľúbi ale do nej je zaľúbený a nemôže sa vrátiť, pretože by mi ešte viac ublížil (určite by sa k nej vracal). Je vraj zbabelý a preto sa k nej nenasťahoval, hoci mu priateľ radil aby tak urobil a vyskúšal si s ňou aj reálny život, nie len stretnutia. Je staršia o 6rokov a má 8 roč. syna o ktorého sa treba starať a nech si teda skúsi aj zodpovednosť za rodinu. Ja som mu tom hovorila tiež, hoci neviem ako sa vtedy zachovám (on sa bojí že podám žiadosť o rozvod- aj som nad tým uvažovala priznávam), aj keď to nie je to čo chcem ale cítim, že on asi áno. Na otázku či jej nevadí, že nie je s ňou, veď po tomto obaja túžili, odišiel od manželky, tak možnosť má, hovorí že ona o tom nehovorí a vraj k nej mohol ísť hneď v prvý deň. Dieťaťom vraj nie je nadšený a skôr mu zavadzia ako vyhovuje. Myslela som totiž že mu chýbalo dieťa, o ktoré sme sa práve teraz mohli pokúsiť. Hovoril striedavo o tom ako sa chce raz vrátiť, nezahodiť všetko len tak, ale nemôže to byť teraz, ale aj o tom ako sa k sebe budeme správať ak sa náhodou rozvedieme. Opýtal sa ma či mu dokážem odpustiť, povedala som že ho ľúbim, ale neviem ešte ako sa ho budem vedieť dotknúť, približovať sa k nemu. Je to hrozný pocit, cítim sa strašne sklamaná, zranená, som úplne prázdna, nechápem prečo vzťah neukončil, nevybral si mňa a nebojuje o mňa, keď hovorí, že sa raz vrátiť chce a vraj aj ona si myslí, že sa ku mne vráti. Povedal som mu tiež, že nechcem aby si myslel že som hračka s ktorou sa môže chvíľu zabávať , odhodiť a znova chytiť do rúk, a že rozhodnutie či budeme spolu, či sa vráti, nie je len na ňom ale na nás oboch. Mám ale pocit akoby ten kto chce vzťah zachraňovať viac som ja. Ale viem že ho ľúbim, neviem si predstaviť život bez neho, máme tak veľa spoločného, spomienky, zážitky, všetko ma spája s ním. On to vie, a možno to zneužíva neviem, možno si necháva otvorené zadné dvierka, alebo očakáva ktorá z nás to za neho vyrieši.
Veľmi mi chýba, čakám na telefonát, sms, hocičo, ale on až tak kontakt nevyhľadáva, informuje sa u priateľky čo je so mnou, kde som, s kým, ako sa cítim. Nepomáha mu ani jeho rodina, ktorá ho núti do okamžitého rozhodnutia – ja alebo ona, hoci som ich požiadala aby tak nerobili – nechcem aby sa vrátil kvôli nátlaku ale z vlastného rozhodnutia. Len neviem dokedy to čakanie vydržím. Neviem ako o neho bojovať, či je správne mu volať, pripomínať sa mu, samozrejme nechcem mu robiť výčitky, ale možno tak by tiež dokázal zistiť čo vlastne chce. Takto mám pocit že ona je vo výhode.
Viem, že ak chceme vo vzťahu pokračovať musíte to chcieť obaja a obaja by sme museli urobiť mnoho zmien a nie pokračovať ale začať odznova, alebo ak chce žiť s ňou nech je chlap postaví sa a povie, že my dvaja už nemáme budúcnosť. Vďaka za radu