Odpovedal: MartaN Re: Kolegyňa kričí... (číslo príspevku 184.560, zo dňa 21.03.2009. videné 165x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 184560: Ja som mala kolegu, starý mládenec, doma bol sám. V kancelárii sme boli sami dvaja, videl, že mám robotu, napriek tomu rozprával a rozprával... Bolo mi ho ľúto, a časom som sa naučila ho nepočúvať. Bola to asi nejaká sebaobrana mozgu pred preťažením... On aj videl, že nepočúvam, ale bol rád, že môže k niekomu rozprávať. Sú to už roky, ale stále mám z toho zlozvyk, akoby poruchu sústredenia, že aj keď si uvedomujem, že zo slušnosti, ohľaduplnosti, by som mala napr. svojho otca - dôchodcu počúvať, čo "zaujímavé" robil celý deň, tak sa nedokážem prinútiť počúvať. A dosť ma to mrzí, pripadám si ako neslušná. Aj keď, na jednej strane je to neschopnosť sa sústrediť na jedno, ale na druhej strane zase úžasná schopnosť, napriek tomu prvému, sústrediť sa na druhé. Tak neviem, možno by som z toho nemala byť nešťastná...