Autor otázky: p.
komplex menejcennosti
(číslo príspevku 17.157, zo dňa 27.03.2003. videné 354x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 17157:
Zdravim, mam 28 a som vcelku uspesny clovek, mam dobru pracu (a som v nej uspesny), mam rodinu, zdrave dieta, mam kde byvat, dalo by sa povedat ze mi nic nechyba. Napriek tomu mam urcite problemy vyplyvajuce z komplexu menejcennosti (aspon podla mojho nazoru :-) ). V poslednom obdobi sa zmenila moja manzelka (myslene v dobrom slova zmysle), ale nasledne si zacala nejake veci viac uvedomovat a zacalo jej na mne vadit niektore moje spravanie. Jeden priklad, ked sme spolu v spolocnosti, snazim sa nejakym sposobom zaposobit, a pritom poviem aj nieco co sa jej dotkne, pretoze je to osobne. Nerobim to vedome, ale ten fakt tu je, snazim sa vyzerat dobre. Taktychto veci je viac. Nerobil by som si z toho nic, myslim ze by som to dokazal zvladnut aj sam, ale v poslednej dobe som zacal ziarlit. Prekvapivo vobec neziarlim na manzelku, ale na kolegynu (kamaratku) z roboty. Mame VELMI dobry kamaratsky vztah, ale v poslednej dobe mam viac prace, menej sa stretavame, ona sa logicky stretava s dalsimi ludmi, zabava sa bezo mna a mna to podvedome trapi. Ked sa nad tym zamyslim, viac mi vadi to, ze mi taketo nieco vadi, ako to, ze ma vlastny zivot (ved to je logicke). Ale cim viac vidim, ako sa ona tesi s ostatnymi, tym viac som sklesly a zdeptany. Taktiez si myslim, ze je to z komplexu menejcennosti, mozno sa bojim, ze pridem o kamarata, ktorych nemam vela (a takehoto blizkeho nemam uz vobec). Inac az takehoto doverneho kamarata som mal iba raz pocas VS, po skonceni sme vsak zostali v kontakte, ale to kamaratstvo uz logicky nie je take. Co sa tyka mojej minulosti na pochopenie, mozno prava pricina mojho komplexu je, ze som dost chudy (nemam nijaku chorobu, len jednoducho nepriberiem). V detstve som s tym mal problemy so spoluziakmi, teraz je to trosku lepsie, ale aj tak sa napr. vyzliect na kupalisku dokazem iba s VELKYMY problemami. A co sa tyka kamaratov, vzdy som nejakych mal, a dokonca aj dobrych, takze neviem, preco taky strach zo straty kamarata teraz. Uz dlhsie rozmyslam, ze navstivim psychologa, ale neviem sa k tomu odhodlat, odkladam to. Tak to skusam najprv takto, snad ma to nejakym sposobom kopne (posunie) dalej. Uff, to je tak asi vsetko. Dakujem