Odpovedal: Petra Re: Je to zlé? - priateľstvo medzi ženou a mužom? (číslo príspevku 170.525, zo dňa 17.09.2008. videné 374x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 170525: Áno, to je tiež súčasť toho, na čo v poslednom čase myslím. Táto moja nová situácia má toľko dimenzií, že sa mi niekedy ide z toho rozletieť hlava. Možno človek časom zažije ďalšie posuny v myslení, stať sa môže kadečo,"nová láska" sklame, zovšednie, zničia ju ľudské klebety,neprajnosť,choroba,smrť - ani to neviem domyslieť, čo všetko sa môže stať. Konštruktívne riešenie u mňa doma by vyžadovalo dobrú komunikáciu. Komunikujeme s manželom - o záhrade, aute, o tom, čo treba urobiť, nakúpiť, čo bude večer v televízii, ale nie o tom, čo ma už roky trápi, čo by som chcela zmeniť, príp. o tom, čo trápi jeho, čo sa jemu nezdá atď. Manžel túto komunikáciu odmieta a keď poviem niečo ja, povie, že si to iba vymýšľam, že sa fixujem na niečo, čo nie je, niečo vykonštruované. Napriek tomu svojho manžela ľúbim, chcem, aby bol spokojný, zdravý, šťastný - i keď - ako sa mi v poslednom čase zdá - o jeho predstave šťastia moc toho neviem. Nepúšťa si ma "pod kožu". Čo teda konštruktívnje riešiť a najmä ako? Snáď je pravda v tom, že sa i teraz cítim osamelá - veď celá situácia je neriešiteľná. Nechcem rozvod, nechcem manželovi ublížiť, nechcem sa vzdať nového vzťahu, ktorý mi niečo nové, nepoznané dáva. Fakt neviem, čo bude ďalej. Život nie je jednoduchá rovnica o jednej neznámej a ja sama v sebe zisťujem, že sa asi dobre nepoznám. Hľadám oporu, radu, pochopenie, empatiu, nie ospravedlnenie pre svoje činy. Cítim, že citové odcudzenie sa môže ešte prehĺbiť, ale sme na to s manželom dvaja. Za to, že "mám naňho papier", sa mu nemôžem vnucovať a vynucovať si niektoré veci. To jednoducho nejde. Človek je naplnený citmi, mal by čo dávať, ale príjemcu niet, iba "odtiaľ potiaľ." Fakt neviem. Ale ďakujem za reakciu a veľmi si ju vážim. Petra