Odpovedal: Renata
Re: nevládzem ďalej
(číslo príspevku 161.949, zo dňa 24.04.2008. videné 306x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 161949:
Ďakujem. Som tu a čítam si. Len akosi niet čo dodať.
Chcem sa teda spýtať veľmi konkrétne: Pozná niekto vo svojom okolí, resp. stretli ste sa v živote niekedy s prípadom, kedy manželstvo zlyhalo, ale manžel vlastnil dom už pred svatbou? U nás muž vlastnil starú barabizňu, ktorú sme po svatbe začali spolu rekonštruovať. Pomaly, išli do nej všetky peniaze. Spravili sme z nej slušné bývanie. Máme dve deti. Jedno je ešte na ZŠ. Dom je stále výlučným vlastníctvom manžela. Je tak zapísaný v liste vlastníctva. Nikdy nebol po rekonštrukcii skolaudovaný. Nemám nič.
Stretli ste niekedy ženu v takejto situácii, ktorá sa pobrala aj s deťmi a odišla napríklad do podnájmu?? Prosím vás ak takú ženu poznáte, napíšte mi to, aj ako sa je to podarilo. Určite by som jej skúsenosti neodmietla. Len nie prípad, že odišla ku svojim rodičom. Rodičia nežijú už veľmi veľmi dlho.

A myslíte si, že by niektoré z detí bolo šťastné v jednej izbe v podnájme?
Z môjho platu by dve tretiny išli nejakému cudziemu majiteľovi bytu za to, aby sme sa mohlli v stiesnených podmienkach traja vyspať. Akú mám perspektívu zo zbytku platu pežiť a pousilovať sa o vlastnú strechu nad hlavou?
Som presvedčená, že vo chvíli, keby som z domu odišla, by na ňom vymenil zámky. Viete, aké ľahké je dnes stať sa bezdomovcom? Povedzte mi tu jedna jediná, či ste v situácii, kedy nad vami visí neistota, či ešte večer budete mať kam prísť prespať? Dnes s týmto nie sú žarty.
Môj opis bežného planého tučného muža.. no dobre, ušlo mi to, že je tučný. Chcela som to napísať len v kontraste s tým, že ja mám podváhu. Nosím v taškách nákupy pre troch, kým on prepína s ovládačom TV. Atď. Vôbec sa mi nechce písať, čo všetko robím. Lebo všetko. A uisťujem, že on nie je len bežný tlstý muž. Nie je to len moja ufrflanosť. Ja vlastne nič nevyčítam, my sa spolu už nerozprávame. On skutočne doma nerobí nič, iba je, spí a pozerá tv. Kľudne si donesie grilované kura a dá si ho s pivom. Jemu už variť nemusím.
Odkedy som podala na súd žiadosť o výživné na maloleté dieťa (za trvania manželstva) počula som už všetky nadávky na svoju hlavu, ktoré si len viete vybaviť. Deťom povedal, aby mi neverili v živote už ani slovo, lebo každé moje slovo je lož. Túžim len po jeho peniazoch, ale na to mám zabudnúť. Je každým dňom agresívnejší.
Opýtam sa takto: Keď svoju situáciu vidím celkom jasne, je mi do plaču a nemám žiade riešenie. Napadnú ma aj myšlienky na samovraždu, iste, lebo nemám nič konštruktívne, žiaden nápad. ALe som aspoň na 100% prítomná keď som s deťmi. A to sa snažím stále rovnako, bez zmeny. Spoločné víkendové obedy, spoločné programy.
Keď mi psychiater napíše lieky, trochu ma nimi utlmí. Čo bude potom lepšie? Že nebudem tak jasne vidieť tú bezútešnosť a bezperspektívnosť môjho života? Ibaže tie lieky neutlmia moje schopnosti selektívne, že zlo budem preciťovať tlmenejšie a na to ostatné mi ostane jasná myseľ.. Stále chodím do práce a zarábam, žijeme z toho traja. Toto je dôležitý moment. Mám dosť náročnú prácu, istý štandard v nej musím udržať. A čo deti? mám sa okolo nich potĺkať v miernom liekovom opojení, a keď už mi bude dosť blbo, tak si ľahnúť a spať? Beztak som veľmi unavená, nepotrebujem ďalšiu umelo navodenú malátnosť.
A taká myšlienka: Myslíte si, že tento "dobrý muž" by niekedy nezneužil moje návštevy u psychiatra, moje "liečenie?" Pritom ja na 100% viem že nie som chorá a nemám potrebu liečiť svoju hlavu. Iba ak dušu.
Mimochodom hormóny, prechod: Minulý pondelok som bola u gynekológa. Žiaľ, zatiaľ žiadne známky prechodu. Moje rozpoloženie nie je spôsobené žiadnym mojím ochorením. Len a len situáciou, v ktorej som a z ktorej si neviem pomôcť dostať sa preč. Chcela som.. ak som vôbec niečo chcela, nejakú pomoc, podporu, sama neviem presne definovať, čo, ako za danej situácie nájsť akú takú vnútornú rovnováhu, ako sa pozbierať natoľko, aby som v každom ďalšom dni nevidela len ďalšie utrpenie. Popravde, muža sa bojím, keď sa blížim domov, odíde zo mňa všetka energia, ktorú som cez deň kdesi naškrabala, spamňtám sa, iba ak nie je doma, iba ak je dlho mimo domu, hoci aj v krčme, vtedy sa opäť nadýchnem a trochu sa mi darí žiť. Ako počujem zvuky, že prichádza, pochytí ma strach a už ho v ten večer neprekonám.
Stačí to prosím na dnešný večer takto konkrétne a podrobne?