Autor otázky: petra
dlhodobý vzťah
(číslo príspevku 159.314, zo dňa 23.03.2008. videné 773x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 159314:
Ahoj, mám problém vo svojom dlhoročnom vzťahu. Mám 30 a som siedmy rok vydata /ale spolu sme 10 rokov/ a s mojim manželom sme sa celý čas pokúšali o bábätko, ale neúspešne. Aj som absolvovala rôzne špecialne vyšetrenia a liečbu, ale na nijakú príčinu lekári neprišli. Len nám bolo odporúčané sa toľko nesnažiť, že ono to pride. Lenže neprišlo. Za posledné dva roky sme sa dosť odcudzili. Aj sme sa veľa sťahovali kvoli práci a ambiciam. Riešili sme svoje kariéry.
Pred rokom a pol som sa začala stretávať s kolegom z práce. Náš vzťah trval asi rok. Zaľúbila som sa, ale on to nakoniec ukončil. Viem, že sa musel trápiť, že sa o mňa delil. Doteraz neviem pochopiť ako som bola schopná normálne fungovať aj v manželstve a aj v tomto vzťahu po celú tú dobu. Bola som z toho všetkého smutná. Chýbal mi, ale zostali sme kamaráti. Povedala som si, že to bol skrat a že už to nikdy neurobím. S manželom sme začali stavať dom. Znova som začala chodiť k špecialistovi pre neplodnosť, a brať lieky na zvýšený prolaktin /usudzujem, že mi vybehol zo stresu z toho všetkého, problémy v práci a doma/. A potom sa dostavili depresie a stavy úzkosti, všetko sa mi to vracalo naspäť. Bábätko, nevera, problémy v práci, pocity samoty /rodičia ďaleko, priatelia tiež, manžel na služobných cestách, alebo dlho v práci/. Uvedomila som si, ako málo spoločných veci spolu máme s manželom a prečo sme vlastne spolu, keď ani to bábätko nám nie je súdene. Už ma ani tak nepriťahoval. Všetko som to riešila vo svojej hlave a dusilo ma to, trápila som sa.
Do práce nám prišiel nový kolega. Bez záväzkov, páčila som sa mu od začiatku, ale ja som to vôbec neriešila. Lenže bol dosť neodbytný, bol milý a pozorný, a mne bolo tak smutno z toho všetkého. Povedala som mu, aké mám problémy a veľa sme sa rozprávali.. Zistila som, že máme veľa spoločných záľub a stále mi tvrdil, že mám na výber, že môžem odisť z manželstva a že by bol strašne šťastný, keby som bola s nim. A ja som mu uverila. Celé to trvalo asi dva mesiace. A to bol začiatok konca. Už som nebola schopná vrátiť sa do "zabehaných manželských koľaji". Úplne ma to zabilo. Je to už asi päť mesiacov a ja sa neviem z toho dostať. Som z toho chorá, lebo navyše s nim musím fungovať denno-denne v práci. Ľúbim ho. Doma stále plačem. Viac pijem alkohol. Manžel sa ma pýta, že čo mi je, a ja mu nemôžem nič povedať. V podstate sa už ani nerozprávame. Za posledný pol rok sme s manželom mali sex asi 3xkrát a to som sa na konci vždy rozplakala, ale len tak do vankúša, aby ma nevidel. Bola som dokonca aj u psychiatra a aj u psychológa. Psychiater mi dal lieky na upokojenie Xanax a radu, aby som "nepálila mosty" a že to chce čas...
Viem, že je to všetko moja chyba, že si za to môžem sama. Bola som už rozhodnutá, že odídem z manželstva s ním.. Stále chcem odísť, len som na to sama. Rodina ma stále tlačí, aby sme mali dieťa do toho nového domu a že budeme štastný. Ale ja to tak nevidim. A aj v práci majú stále narážky.
Tak ako to je teraz, ubližujem sebe a aj manželovi. Rozchodom ubližim celej rodine.. Strašne sa trápim, a stále to riešim v hlave. Viem, že moja nerozhodnosť je sebecká. Neviem, si dať rady.
Pravdepodobne sa na mna teraz vrhne celá vlna kritiky a právom. Viem, že som to nezvládla, ale ako ďalej?