Autor otázky: Petra
úzkosť, depresia, stres zo života
(číslo príspevku 152.038, zo dňa 04.01.2008. videné 843x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 152038:
Mám 23 rokov, a v poslednej dobe pociťujem stále častejšie ľahké depresívne stavy, ktoré sa prejavujú strachom s neúspechu zo života, že sa nebudem môcť dokázať uživiť v živote/hlavne po prijatí eura/, z toho, že nebudem môcť mať deti, že ma postihne nejaká ťažšia choroba /pritom som myslím zdravá/a zhruba asi tak 4 mesiace trvá stav keď sa pristihnem pri veľmi negatívnom zmýšľaní a pesimizme. Som zamestnaná /ako asistentka/a študujem zároveň už 3 rok na VŠ externe, zároveň mám doučovanie z angličtiny a nemčiny, pretože stále cítim úzkosť vtom, že bez jazyka sa nepresadím, aj keď myslím, že mám iné a podstatne väčšie výhody, len ten jazyk neviem . Škola ma veľmi baví a viem čo v živote chcem robiť len strach a pesimizmus mi nedovoľuje sa odosobniť od toho a preto stagnujem. Čo sa týka vzťahov, tak v škole mám super kolektív, v práci tiež, som ctižiadostivá a v živote chcem veľa dosiahnuť. Moji rodičia sú v rozvodovom konaní a ten ich vzťah veľmi na mňa prenášajú myslím, že by sa to dalo prirovnať až k citovému vydieraniu. Otec mi vraví, že ako mi v živote psychicky ublíži a jak sa mi to všetko vráti lebo som sa spojila s mamou a mama zase na mne lipne, keď som u priateľa alebo sním tak mi volá, že či s ňou nejdem von, resp. teraz už na to volanie využíva môjho 8ročného brata. Keď prídem domov z práce a idem sa učiť /žijem s mamou v jednej izbe, lebo bývame u babky a dedka, čiže sme doma 7 ešte aj s mojim druhým 17 ročným bratom a ešte stále aj s otcom, ktorý stále v jednom kuse robí zle, psychicky vydiera hlavne mamu/stým že má iného pritom to tak není/ a dedka, mňa si nedovolí nakoľko mám u neho veľmi veľký rešpekt, len tiež ma nebaví aby som robila stále, už 4 roky, rozhodcu medzi nimi./ tak sa tam príde malý brat hrať a mňa to ruší, vtedy nepočujem nič iné od mamy len aká som sebecká a neprispôsobivá, a hlavne nervózna, že určite si privodím nejakú chorobu...a pod. Myslím si, že mám silnú povahu ale tiež toho je už na mňa priveľa, ešte keď je potrebné po práci sa učiť so 17 ročným bratom a sem tam aj stým menším a ešte sa mám aj ja sama učiť a chystať do práce. Poprosila by som Vás aspoň o pomoc alebo radu čo mam ďalej robiť aby som zmenila ten pesimizmus, lebo priznám sa už pár krát ma napadla aj samovražda/ale nie doslovne, len tak som nad tým rozmýšľala že by som mala už pokoj a nemusela už nič riešiť/. A stále častejšie sa pristihnem pritom ako plačem, čo nikdy predtým nebolo a ten pocit , že som najhoršia, že nemám kúsok citu v sebe a že som prakticky na nič ma ničí, najhoršie je natom to, že už sa mi to začína naozaj prejavovať na zdarví/3roky dozadu som odpadla z vyčerpanosti, mám stredne ťažkú tetániu/kde som dostala cca 6 mesiacov dozadu „tetanický syndróm, začala som blúzniť a odpadla som/ mám búšenie srdca a schudla som... .