Odpovedal: Zora Re: Chorobná žiarlivosť (číslo príspevku 15.072, zo dňa 31.01.2003. videné 138x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 15072: Milá Andrea, myslím, ze viem o čom píšeš. Aj keď sa mi to pomerne tažko priznáva, niečim podobným som prešla i ja. Dlho som nevedel, čo sa to so mnou deje, akoby som sa obávala, že stratím môjho manžela. Ešte pred vstupom do manželstva sme obaja prešli veľkými skúškami, ktoré nenaštrbili náš vzťah. Vedeli sme, že náš život nebude žiadna prechádzka ružovou záhradou ale skôr boj o prežitie /zdravotné problémy, s ktorými sme sa vysporiadavali obaja, neboli a nie sú jednoduché/. Napriek tomu som sa občas pristihla ako si kladiem otázku: Je naozaj v praci? Kto mu to telefonoval? Neskoré večerné až nočné príchody domov vo mne vyvolávali ešte väčšie nepokoje. Klamala by som keby som tvrdila, ze už to neprežívam. Vzhľadom k tomu, čím všetkým sme prešli, viem, že nemám prečo podozrievať manžela z nevery. Skôr mi tak veľmi chýbal, že som závidela všetkým tým, ktorí s ním mohli stráviť ten čas, ktorý som chcela byť s ním ja. Ibaže to vždy nejde, nedá sa žiť zo vzduchu. A ak v dvojici pracuje iba jeden, zabezpečuje život pre dvoch, v prípade deti, pre rodinu. Neviem, či ťa moja odpoveď uspokojí, no myslím, že ak muž takto zabezpečuje rodinu, je na ňom veľka zodpovednosť a on si ju dobre uvedomuje. Vždy pomôže, ked sa o probléme manželia vedia pozhovarať. No jednoznačne mi pomohlo, keď som začala pracovať. Prišla som do práce a musela som sa na prácu sústrediť, venovať sa inej činnosti ako premýšľaniu o tom, čo robí môj muž. Pozdravujem ťa a držím vám palce.