Autor otázky: husicqa
Boze... co som komu spravila?
(číslo príspevku 149.902, zo dňa 26.11.2007. videné 978x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 149902:
Niekedy mam skutocne pocit, ze to uz doma nevydrzim. Mam 19, zijem s mamou a surodencami (otec od nas odisiel uz davno) a mam iste zdravotne problemy, ktore nechcem tu riesit. Komunikacia medzi mnou a mamou (ako medzi dcerou a matkou) je na bode mrazu. Nedokazeme sa o nicom rozpravat, lebo len co poviem svoj nazor, ktory sa jej nepaci, zacne hned kricat. Vyhovara sa, ze ma len silny hlas, ale si myslim, ze je to hovadina, lebo dokaze rozpravat aj potichu. Mama nie je schopna robit vlastne rozhodnutia ohladom vaznejsich veci (tu patri vsetko okrem nakupu potravin) a so vsetkym sa rozprava (a akoby si pytala dovolenie...) s mojimi 2 starsimi sestrami. Proste je to na nevydrzanie. Castokrat ma ponizuje pred surodencami, ze som sprosta, nenormalna, ze si ma nemaju vsimat... Pritom neviem, co som jej urobila. Presnejsie viem... Chcem konecne zit a rozhodovat za seba a to sa jej nepaci. Chcem proste zit samostatne. Chcem vykonavat svoje rozhodnutia a niest za ne zodpovednost. Ked chodila so mnou za lekarmi, tak vzdy tam pridala do lekarskej anamnezy pridala aj to, co nebola pravda (napr. u neurologicky, ze som namesacna... co nebola pravda). A samozrejme neurologicka mi chcela dat lieky, poslala ma na psychiatriu a tak. Psychiatricku mi opat vybrali len oni. Sklamala ma na plnej ciare. A preco? Lebo som chcela spachat samovrazdu, uz som jednoducho nevladala a povedala som jej to. A ona krava to napisala do lekarskej spravy, ktoru mi zobrala (neviem kedy) moja matka a tak ma vyvrieskala za to, ze som vazne sa chcela zabit. Som cakala otazky typu: Preco si to chcela urobit? Co ta viedlo k takej myslienke?... Atd. Ale nic... namiesto toho len krik a krik. Ja uz fakt nevladzem. Za psychologom sa ist bojim (uz som vystriedala asi 3). Jeden mi povedal, ze som silna neuroticka a nenechal ma ani vysvetlit normalne svoj problem. Druha bola skolska psychologicka, ale ta sa kontaktovala s mamou, takze som jej nepovedala skoro nic. A potom som chodila ku detskej psychologicke, ktora mala vsak tie klamstva od lekarov pred ocami a keby som povedala, ze nieco nie je pravda, v tom okamziku sa to dozvie mama a opat by ma vyvrieskala. Je este skutocne vela problemov (napr. vyber skoly... vybrali mi ju oni - ved hovorim, ze nemozem za seba rozhodovat a najradsej by ma priklincovali ku stene, aby som robila, co oni povedia). Ku psychiatricke ist uz nechcem, lebo mi zarucene povie to, co naposledy (pred vyse rokom): Ze neprijimam jej riesenia problemov (kaze mi riesit problem tak, ako som ho uz riesila a ked poviem, ze to proste nie je mozne, lebo vysledok bol katastrofalny, tak mi povie, ze neprijimam jej riesenie). A pocula som uz aj negativne ohlasy na nu zo strany niektorych ludi. CO MAM PREBOHA ROBIT, ABY SA TO UZ SKONCILO? VED SOM PRE NICH LEN OBYCAJNA SPINA. SESTRA SA PRI ROZHOVORE S BRATOM VYJADRILA, ZE SOCIALNA PRACA JE SKOLA NA HOVNO A ZE NEBUDE MAT Z NEJ UPLATNENIE NIKTO. A TO POVEDALA PREDO MNOU. HLAVNA VEC, ZE MA TAM NUTILA NASTUPIT A BOLA BY SCHOPNA MA AJ ZABIT, LEN ZEBY SOM TAM ISLA (priserne vrieskala ona aj mama, ked som si tam nechcela dat prihlasku na VS; v zivote som na tu skolu ist nechcela). Som proste obycajna krava, ktora sa radi s rodinou, ak ma nejaky problem. BOZE JA SA VAZNE ZABIJEM! TO BUDE UZ JEDINE RIESENIE OD TYCH PROBLEMOV.