Autor otázky: Ľubica
Problém s matkou
(číslo príspevku 14.265, zo dňa 02.01.2003. videné 392x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 14265:
Neviem, či môj problém patrí na túto stránku, ale žiadnu lepšiu som nenašla. Ide totiž skôr o psychologickú otázku, ktorá sa týka vzťahov mňa, mojej matky a môjho manžela. Moja mama je na invalidnom dôchodku a žije sama. Nemá vôbec žiadnych priateľov, iba svoju mamu, s ktorou sa nestýkali 12 rokov, ale posledné tri roky sa stýkajú. Môj manžel nemá moju mamu rád, pretože nič celý deň nerobí, len leží a ani jej veľmi nezáleží na druhých ľuďoch, len jej je ľúto samej seba a od druhých chce hlavne aby sa o ňu starali a pomohli jej. On ju hrozne porovnáva so svojou mamou, neuveriteľne obetavou a pracovitou ženou. Moja mama je však psychicky chorá liečená u psychiatra a tam sú aj príčiny jej správania, hoci pred vypuknutím ochorenia tiež nemala najideálnejšiu povahu. Táto choroba jej však dáva ospravedlnenie, že nemusí nič robiť a že sa o ňu musia druhí starať. Aspoň môj muž to tak vidí. Ja sa o ňu starám. Som na materskej dovolenke a bývam v Galante, mama býva v Bratislave. Raz týždenne k nej chodievam a bývam tam aj viac dní. Mama ku mne sama nepríde lebo tvrdí, že ona sama cestovať nevie a robí jej to problémy. Takže je tu len keď ju dovezie manžel. Teraz tu bola na sviatky. A tu je môj problém. Myslím, že ju mám rada a dokážem ju brať tajú aká je. Keď k nej prídem na dva dni je to v pohode. Keď však som s ňou tri dni a viac, začnem byť na ňu alergická. Vadí mi že nič nerobí len leží, že len je a fajčí. Keď sa s ňou rozprávam musím sa tváriť v pohode a v hlave mi len behá, choď už prosím ťa domov, už to nevydržím. Manžel bol odhodlaný, že tie sviatky nejako prežije. Je to už po niekoľký rok a ešte sme si sviatky ani raz neužili. Jednoduche keď tu mama je sme napätí a vôbec sa nerozprávame. Mama sa však rozhodla, že tu chce zostať aj na Silvestra, takže sme celú noc ticho sedeli a pozerali telku a manžel sa o jedenástej zodvihol a šiel bez slova spať. Bolo to na nevydržanie. Keď som mame povedala, že budúci Silvester budeme sami, zostala obarená, že ona keby bola sama doma tak by celú noc preplakala. Tak som jej hneď musela povedať, že však mne vôbec nevadila. Manžel si predstavoval toho Silvestra dosť romanticky, myslel si že budeme sami, že mama bude len na Vianoce, to je predsa normálne že rodina má byť pokope a nikdy by som na Vianoce nenechala mamu samu doma. Mám ohromné výčitky svedomia za svoje pocity, že som nejaká nedobrá dcéra, potom si myslím že to je kvôli manželovi, tak dávam všetko za vinu jemu, hoci viem že to tak nieje. Chyba bude aj v maminej povahe, niekde predsa je príčina prečo nemá žiadnych priateľov. Ona totiž buď nehovorí nič alebo hovorí o svojich problémoch a druhých vôbec nepočúva. Manžel je na ňu priam alergický. Vôbec neviem ako to budem riešiť ani čo spravím budúci rok. Ako dokážem mame povedať že chceme byť na Silvestra sami, keď budem vedieť, že doma sama plače? Vedela by som o tom písať ešte celé strany, ale už by to bolo asi veľmi dlhé, aj tak to už asi mnohí radšej čítať nebudú. Tak končím a ak by náhodou niekto chcel k môjmu problému niečo napísať, prosím o to. Pomohlo mi už len to, že som to napísala, nemám to totiž veľmi ani komu porozprávať.