Odpovedal: Nešťastná
Re: Nešťastná matka
(číslo príspevku 131.920, zo dňa 24.04.2007. videné 504x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 131920:
Ahoj Denisa, ako to ďalej pokračuje s tvojou sestrou Terkou a jej synom Dušanom? Ak ešte navštevuješ tieto stránky, tak napíš, čo je nové. Ja mám totiž tiež dve dcéry a každá je iná. Jedna veľmi problémová a druhá len dáva všetkým - lásku, vďačnosť, pomoc. A vychovávame ich rovnako - a zároveň sme sa vždy snažili aj individuálne pristupovať. Mohla by som o tom napísať knihu. Čo všetko sme prežili s tou problémovou dcérou a stojíme na prahu, keď už nevieme naozaj ako ďalej. Ponavštevovali sme psychológov, na psychiatrickom vyšetrení sme boli, výsledok bol taký, že je úplne normálna, ale v diagnostickom centre, kde sme zisťovali čo a ako, nám povedali, že psychológ nedokáže odhadnúť osobnosť za jednu hodinu stretnutia, lenže na pozorovanie dcéra odmietla ísť. Dalo by sa to len nasilu a k tomu sa nevieme odhodlať. Už sme sa zmierili s tým, že chodí po nociach, že príde opitá, že nevie chodiť do školy ako má, snáď z toho vyrastie, modlite sa - niektorí nám hovoria, ale ako byť s ňou doma, keď chytí hysterický záchvat, pošle nás kade ľahšie, vrieska, búcha so všetkým, vyhráža sa sestre, nadáva jej...aj nôž na ňu vytiahla - boli sme aj na vyšetrení na drogy a bolo negatívne. Učiteľka je zúfalá, tak ochotná a snažila sa tiež, ale už od septembra to trvá, takže dcére už hrozí dvojka z chovania, prepadnutie z viacerých predmetov na konci školského roka, vyhodia ju zo strednej školy, nevieme čo ďalej. Keď sa s dcérou niekto rozpráva, kto ju nepozná lepšie - je taká inteligentná, všetko chápe, má také až zrelé názory, jednoznačné, nikoho by ani nenapadlo, že je taká nezodpovedná a taká agresívna. Už je to asi jedno, kde sme urobili chybu, ale mám obavy, že keby sme ju násilím umiestnili v diagnostickom ústave, tak nás tak znenávidí, že sa jej budem báť. Už teraz, keď má záchvat, tak sa jej bojím. Ale zároveň si hovorím, že veď toľko lásky sme jej dali, musí mať niečo v tom srdiečku. No už sme sa aj my dve odcudzili, toľkokrát ma oklamala, aj do očí mi klame, hoci vidíme obidve, že klame, aj tak klame. Viacero takých príspevkov tu bolo, že rodičia nevedia, čo s deťmi. Keby som mala ešte raz takú malú problémovú dcéru, tak možno by som to vedela lepšie, ale radšej by som to už zažiť nechcela. Niekto napísal, že nemáme inú povinnosť, ako odchovať dobré potomstvo - no aspoň pri jednom dieťati sa mi to zatiaľ darí a verím, že aj podarí. Je to iná povaha. Možno je to viac dané geneticky, ako výchovou. Prajem pekný deň