Autor otázky: michaela
čo mi vlastne je
(číslo príspevku 128.494, zo dňa 24.03.2007. videné 920x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 128494:
Ahojte. Po dlhšej dobe som sa dostala na túto stránku, pretože sama som začala trpieť rôznymi problémami. chcela by som sa preto s Vami poradiť a možno dostať akési povzbudenie, prípadne dobré rady. Som 12 týždňov po pôrode. Mala som rizikové tehotenstvo aj to si myslím, že preto, lebo som to veľmi psychicky zle znášala.. Dieťa som si veľmi priala a tak som sa bála každého pichnutia. Až som sa v 6 mesiaci začala otvárať a potom nasledovala séria hospitalizácií v nemocnici, kde sa okrem samotného skracovania krčka a otvárania nenašli žiadne ďalšie problémy. Napriek tomu som permanentne trpela rôznymi typmi bolestí a hlavne strachom. Po pôrode, ktorý bol nakoniec úplne v norme- teda načas 01/01/2007 a dokonca sa mi narodilo úplne krásne a zdravé dievčatko, ktoré je navyše úplný anjel, stále spinká a krásne papá začali ďalšie problémy. Musím povedať, že teraz je to oveľa horšie, nakoľko mám ´dalšieho človeka, ktorý je na mne úplne závislý a ja sa o neho musím starať a pritom sa mi nedá. Začalo to úpornými hnačkami po každom jedle, ktoré trvajú už 2 mesiace /samozrejme myslém na nádor alebo rakovinu/, pokračovalo stuhnutím šijového svalstva a bolesťami v krčnej chrbtici, slabosťou, únavou, bolesťami klbov, trpnutím nôh i rúk. Nakoľko som kojila, lieky som odmietala, len som doma plakala a zúfala - čo robím dodnes. Dnes už nekojím, pretože som začala behať po lekároch, ktorí mi predpisujú rôzne lieky na uvoľnenie svalstva, no nič nezaberá, čo ma ešte viac deprimuje. Naposledy mi predpísali Xanax, ktorý ale tiež nezaberá. Nakoľko som z toho už úplne hotová, myslím si, že mám sklerozu multiplex, pretože mám všetky príznaky. Neviem si pomôcť, pretože tých problémov je príliš veľa naraz. Veľmi ma trápi, že je to tak, chcela by som si užívať s malou ale môj zdravotný stav ma obmedzuje. Navštíviť psychologa alebo psychiatra je v SR nemožné. Raz som to urobila a odvtedy sa so mnou vlečie v mojej zdravotnej dokumentácií spomienka na jeho návštevu a tak akákoľvek návšteva lekára s akýmkoľvek problémom je hneď spájaná so psychikou, čo ma veľmi hnevá, pretože mi takto zle diagnostikovali vážnu očnú vadu, mononukleozu atď. Jednoducho lekári moje problémy podceňujú. Možno ich viac prežívam, ale mám ich a veľmi mi vadí, že mi to neveria. Prosím preto aspoň vás o radu. Ospravedlňujem za dlžku príspevku, ale zúfalstvo je hrozná vec. ďakujem