Text príspevku číslo 125990:
Myslim, ze Vas syn sa sprava uplne normalne, ja mam za par dni 23, a spravam sa doma podobne, nekomunikujem s rodicmi, nemam rada, ked vyzvedaju, co robim, kam idem, ci niekoho mam, neznasam vysluchy, ktore zacnu hned, ked hlavne otec vidi, ze som chvilu ochotna sa s nim o niecom bavit. V minulosti som im toho hovorila viac, aj ked som mala priatela, odpovedala som im uprimne na otazky, poznali ho, mame som hovorila skoro vsetko. A poucila som sa z toho poriadne. Ked som im totiz vsetko hovorila, casto to skoncilo ich kritikou (bud na moju adresu, alebo na adresu ludi, o ktorych som hovorila), nepochopenim, radami do zivota, co by som mala robit a co nemala, varovanim, co sa mi moze stat, proste vsetko, co som im povedala, obratili voci mne, ako keby som bola sprosta a nevedela, co robim, nemala svoj vlastny rozum. Nic nebolo spravne, otec vsade videl chyby, ked videl, aka som stastna, nesnazil sa podporit moje stastie, ale naopak, hned niekde videl nejaku nastrahu, nejaku chybu, musel ma varovat, davat mi dalsie svoje zivotne rady. A vzdy mi radost pokazil. Ale raz som si povedala dost! Naucila som sa byt viac samostatna, a odmietam s otcom komunikovat, som k nemu casto neprijemna, ale to je jedine riesenie, aby nezacal vyzvedat kade tade..a nasledne vsetko nekritizoval. S mamou sa tiez uz opatrne rozpravam, lebo otec zvykne tahat informacie aj od nej. A stranim sa tak isto, ako vas syn, ked idem von, poviem im len to, co chcem, a viac zo mna nedostanu. Otcovi sa vyhybam, ako sa len da. Niekedy im aj klamem, aby neboli vysluchy.. A ked budem mat dalsi partnersky vztah, chcem ho pred nimi co najdlhsie udrzat v tajnosti, radsej budem klamat, ako pocuvat kritiku na svojho priatela.. Vzdy si cosi najdu, co mozu skritizovat, maju blbe poznamky na ludi, ktorych mam rada.. akoby sa vysmievali vsetkemu, co sa mna tyka, som pre nich stale sproste decko.:( Mama je este v pohode, ta vzdy povie, ze je to na mne, a hlavne je, ze som stastna. :) Ale otec by najradsej riadil cely moj zivot a moje rozhodnutia. Mozno nieco podobne zaziva aj Vas syn.. Preto ho skuste vzdy pochopit, nekritizovat a nemat poznamky na jeho zivot, jeho priatelov, zaluby.. Skor mu budte oporou, kamaratmi, nevyzvedajte stale, co robi a kam ide, nechajte mu volnost. Naozaj teraz hlada sam seba, svoju cestu, chce byt nezavisly, citit sa dospelo, zodpovedny sam za seba. Hlavne ho chapte, netlacte nanho, nenutte ho komunikovat, ak sam nechce. (neposielajte ho k psychiatrovi za to, ze "nerozprava", ako mna posielal moj otec). :(
|