Autor otázky: Rado
Čudáctvo
(číslo príspevku 119.703, zo dňa 09.01.2007. videné 1017x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 119703:
Dobrý deň,
prepáčte, že píšem takto obšírne.
Rád by som sa poradil o mojom kolegovi-rovesníkovi a zároveň kamarátovi. Podľa mňa a podľa ľudí, ktorí o ňom niečo hovorili, je čudák a mám obavy, že sa jeho čudáctvo môže ešte prehlbovať a zdá sa mi, že sa prehlbuje. Má 30 rokov, pracuje manuálne (robotník vo výrobnej dielni v súkromnej firme), má pokojné sedavé zamestnanie, celkom príjemný kolektív. Býva stále u rodičov, priateľov nemá žiadnych, priateľku tiež žiadnu a žiadnu ani nemal. Vychodil učňovku. Vraj má problémy s chrbticou (skolióza).
Keď som ho spoznal pri mojom nástupe do práce, bol veľmi tichý, na oslavách sedel, vôbec nič nepovedal a pohľad mal sklopený často nadol. Kolegovia si z neho ironicky uťahovali, že vraj aby už toľko nerozprával. Bývame v jednom meste, tak sme spolu občas cestovali z práce domov. Pri rozhovore toho veľa nepovedal, ale nemal problém niečo povedať. Rečovú vadu nemá podľa mňa žiadnu, ale niekedy (keď je unavený) sa mu ťažšie hovorí, čo si aj uvedomuje. Postupne sme sa skamarátili, sme rovesníci, tak nás spájala doba a čiastočne zážitky, ktoré sme v detstve prežili. Chodil do kostola, ale experimentoval aj s vecami ako meditácia (v zmysle východných náboženstiev).
S mojou manželkou sme vnímali, že je opustený, pretože vo voľnom čase vôbec nikam nechodil, zrejme ani nič nerobil a hlavne sa s nikým nestretával. Mal ale pár vecí, ktoré ho bavili. Ponúkli sme mu kamarátstvo, občas sme ho volali von, na bicykel. Častokrát nemal záujem, nenútili sme ho, ale párkrát chcel ísť, tak sme sa chodili občas bicyklovať. Už vtedy sme si všímali, že je veľmi negativistický - veľmi veľa vecí videl čierno. Napríklad keď sme na bicykloch prišli k rybníku, ja s manželkou sme sa tešili z krásnej prírody, no on bol znechutený z toho, že tam bolo pár odpadkov pohodených v priekope. Inokedy sme prišli niekam do prírody a on videl len dostrieľanu dopravnú značku. Po jednej takej cyklotúre mal trochu zašpinený bicykel a bol z toho tak znechutený, že chcel íst hneď domov. Postupom času nám akékoľvek výlety začal pravideľne odmietať, takže teraz s nami nejde už vôbec nikam. Veľakrát nám na pozvanie odpovedal neurčito (dokonca sa mi zdalo, že má v tej neurčitej odpovedi záľubu), ale potom aj tak neprišiel.
Ďalšia vec, ktorú som pred pár rokmi postrehol, bola strata záujmu o akékoľvek činnosti. Aj pár vecí, ktoré ho bavili, ho teraz už nebavia. V tom období za veľmi krátky čas prečítal celú Bibliu a urobil si vodičský preukaz, pričom mal test urobený na 100 percent (ani jedna chyba!). V tom období veľmi veľa času trávil učením sa na vodičák. Postupne prestal chodiť do kostola, čo bola jediná spoločnosť, do ktorej chodil.
Potom sa jeho prázdnota života zmenila - kúpil si počítač, začal až fanaticky zháňať časopisy o počítačoch a tvrdil, že sa v tom nevyzná, tak to musí dohnať. Zdalo sa mi, že počítač je jediná vec, ktorá ho drží nad vodou a rozprávať sa ním v podstate dalo (a dá) len na túto tému. Spomenie si na mňa len vtedy, keď potrebuje s počítačom poradiť.
Ďalšia vec, ktorá mi akosi nesedí, je príliš frázovité rozprávanie plné gest, pričom sa veľmi často akoby smeje, akoby to hovoril ironicky (aj keď ide o vážne veci) a až kŕčovito sa pri smiechu tvári a trochu sa zhýba dopredu alebo dozadu. Na otázku "Ako sa máš?" mi celé roky odpovedal s hlbokým výdychom "Klasika" (to znamená, že prázdno, nič nové, nič extra), pričom sa vždy uškrnul. A veľmi dlho používal len túto odpoveď (teraz sa ho už radšej nepýtam). Keď sa ho pýtam, ako strávil víkend, odpovie opäť kŕčovito (akoby niekoho napodobňoval), že "Nič moc" a keď sa ho pýtam ďalej, povie, že nemá žiadne zážitky. Raz som pri mojom takom monológu s ním spomenul slovo realita, na čo on reagoval, že jeho realita je ísť do práce, robiť a ísť z práce. Každý jeho názor z neho musím ťahať ako z chlpatej deky, akoby na nič nemal názor a keď aj začne nad niečim rozmýšľať, zhodnotí to negatívne. Podľa toho, čo mi o sebe hovoril, okrem práce, v ktorej trávi 8 hodín, vôbec nič nerobí. V poslednej dobe ho jeho otec zapriahol ako lacnú pracovnú silu do svojich podnikateľských zámerov, pričom mu syn musí pomáhať, hoci je kolega z toho strašne znechutený a nechce sa mu. A jeho nechuť je až taká, že znenávidel jar, leto a jeseň, pretože musí drieť na otcovej podnikateľskej stavbe a keď sa na jar oteplilo, frflal, hoci sa ostatní ľudia tešili z konca zdĺhavej zimy.
Nedávno som sa v úplne inej súvislosti dostal v literatúre k pojmu "vosková ohybnosť", čo mi ale udrelo do očí, pretože to podľa mňa vystihuje kolegov postoj, výraz a sed. Keď pozorujem jeho výraz tváre a tela, robí skoro stále tie isté pohyby a často robí tak trochu grimasy, i keď si to situácia nevyžaduje. Často si oprašuje odev, pretože má na ňom nejaké malé špinky (aj po tme!). Podľa mňa, jeho výraz tváre a slova naznačuje znechutenie. Za celé obdobie, čo ho poznám (asi 7-8 rokov), sa nikdy netešil z nejakej maličkosti, vždy si radšej našiel nejaký malý nedostatok, ktorý nafúkol a potom v rozhovore skončil myšlienkami, že je všetko, zrejme čo nie je dokonalé, zlé.
Zdá sa mi, že jeho správanie nie je vždy tak čudné - niekedy sa s ním celkom dá (možno po fyzickej námahe?), inokedy je akoby nahnevaný na celý svet a skoro vôbec nekomunikuje, odpovedá s veľkou nechuťou. V práci pôsobí trochu normálnejšie, ale keď nemusí, nekomunikuje.
O svojej práci tvrdí, že ho nebaví, že by chcel robiť niečo iné, ale nevie čo. Spočiatku vysvetľoval svoj znechutený výraz tým, že musí ísť do takej nezáživnej práce, ale potom som si všimol, že je znechutený, aj keď ide domov a tiež prakticky všade, dokonca teraz aj pri počítači, s ktorým sa mu nedarí celkom tak, ako si to predstavoval.
Jeho otec je diktátorský typ a ostatní členovia rodiny mi nepripadajú zvláštni.
Nerád by som mu neprávom pripisoval nejaké problémy, ale zdá sa mi, že sa jeho izolácia prehlbuje, vôbec nemá chuť do života a pôsobí strnulo. Rád by som mu pomohol, lebo si myslím, že neuvedomený a neliečený problém môže prerásť do niečoho väčšieho, chorobného.
Prosím Vás teda o radu, či a ako sa dá môjmu kolegovi pomôcť.
Ďakujem.