Autor otázky: Silvia
Syn chce byť niekým iným
(číslo príspevku 118.284, zo dňa 19.12.2006. videné 757x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 118284:
Dobrý večer, obraciam sa na Vás - skúsených rodičov alebo aj odborníkov s prosbou o radu. Mám doma 4,5 ročného syna. Zo zdravotných dôvodov (bol niekoľkokrát operovaný) nechodí ešte do škôlky a som s ním doma. Keď bol malý, preskákali sme toho spolu dosť a netušili sme, čo všetko z jeho diagnózy sa ešte prejaví. Má Pier-robinov syndróm, ktorý sa prejavuje poruchami pečene, zraku, sluchu aj mentálnym poškodením. Teraz má už 4 a pol roka a inteligenčne je na tom veľmi dobre. Chodím s ním k logopedičke, ktorá okrem logopedickej starostlivosti robí s ním kompletnú predškolskú prípravu a hovorí, že môj syn nijako nezaostáva za ostatnými deťmi. Má svoje vrtochy ako každé dieťa. Čo mi však najviac vadí je to, že sa stále hrá na niekoho iného. Mám doma dcéru (6) - prváčku. Raz sa teda hrá že je už školák. (To robia všetky deti, takže to by ma ešte neprekvapilo) Keď však príde ku nám sesternica s bábätkom, tak sa môj syn začne hrať na bábätko. Opatrujem sesternicino dieťa a popri ňom mi doma plače aj môj syn. Ešte stále by mi to nevadilo, keby to bolo iba "na chvíľu". On to však berie vážne a celé dni sa hrá len na bábätko. Ideme po ulici a on plače ako malý, robí sa že nevie rozprávať ani chodiť a vyzerá ako mentálne retardované dieťa, až sa musím hanbiť pred ľuďmi. Potom si v telke pozrie rozprávku s nejakou dievčenskou hlavnou postavou a hrá sa na dievča. Vyberá dcérke sukne zo skrine a oblieka si ich, že je dievčatko. Bol by schopný aj von chodiť v sukni a musím s ním veľmi bojovať, aby si obliekol nohavice. Potom sa zasa hrá na zajaca alebo na koňa. Berie to však tak vážne, že na svoje meno vôbec nereaguje. Keď ho menom zavolám k večeri tak povie, že on je zajačik alebo koník. Adekvátne k zvolenej roli sa aj správa a vystupuje a to ako doma tak aj na verejnosti a kdekoľvek. dnes som s ním bola v materskom centre a nechala som ho hodinku tam. Po návrate mi hneď pracovníčky centra referovali, že sa hral na bábätko, v kuse si žiadal chodítko a nijako ho nemohli od neho odpútať. Pred pár dňami u mojej mamy vyjednával, aby mu kúpili kočík a vozili ho v ňom, lebo on je bábätko. Radila som sa s logopedičkou a navrhla mi, že v piatom roku by sme mohli urobiť psychologický test. To bude však až v lete a ja už neviem čo s tým mám robiť. Práve pred chvíľočkou si dcérka skúšala šaty na zajtrajšiu jedličkovú. Keď ju videl syn, chcel aj on obliecť sukňu. Zatrhla som mu to a tak rumádzga v izbe. Je z toho úplne hotový a nič na tomto svete nechce len sukňu a sukňu. Som so silami v koncoch. Napísala som celý tento dlhý príspevok a on ešte stále reve za tou sukňou. Neviem čo v takýchto situáciách. Bojím sa, že je v tom niečo choré ale možno to len ja preháňam. U dcérky som to nikdy nezažila. akurát sa hrala na dospelú ale to chápem. Vedel by mi dakto poradiť? Vopred ďakujem.