Odpovedal: Lenka Re: strach z lekárov (číslo príspevku 11.794, zo dňa 24.09.2002. videné 344x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 11794: Ahoj, tuto situáciu si pamätám z minulých dôb, keď som, najmä u zubárov, čakala s úplným desom (ostatných lekárov, vzhladom na svoje zdravie som navštevovala iba na vstupných a výstupných prehlíadkach). Sedela som v čakárni a pri pohľade na hrudník som videla, ako mi pulóver poskakuje, tak mi srdce tĺklo (naozaj). Neviem, ci tým, ako starnem, alebo čo, postupne som si vsugerovala myšlienku, že tá bolesť je len krátkodobá a že to tú chvíľu predsa bez problémov prežijem. A naozaj mi to pomáhalo prežiť. Po čase som si túto myšlienku veľmi zafixovala, stotožnila som sa s ňou, takže v súčasnosti na akékoľvek bolestivé vyšetrenie či ošetrenie idem ako totálny flegmatik ktorého nič nerozhádže, vlastne som aj prestala myslieť na to, že to môže bolieť, napr. v zubárskom kresle začnem myslieť na to, že by to mohlo bolieť, až keď to už bolí. Keď sa tak pozerám v čakárni na pobledlých ustrašených ľudí, tak si hrdinsky poviem - vari nevydžia tú chvíľku bolesti? Čo ale zle znášam, je bolesť, ktorá nemá v dohľadne koniec - napr. hojenie rany. Preto napr. vytrhnutia zuba sa bojím (mám zatiaľ všetky), nie kvôli samotnému trhaniu, ale kvôli tomu hojeniu potom. Ešte som mala problém, kvôli prirodzenému ostychu, ísť ku gynekológovi, ak to je muž. Hotová trauma. Ale tiež som sa obrnila. Vsugérovala som si, že ak s tým on nemá problémy, tak ja tiež nie. (A keby náhodou mal, tak je to jeho problém :-).) Jediné, čoho sa zo strany lekárov naozaj bojím, je, že keď prídem ubolená a/alebo nešťastná,vystresovaná kvôli niečomu, dostane sa mi škaredý pohľad, nevľúdne slovo, naznača mi, že nemá čas sa so mnou zdržiavať, že som došla s nejakou malichernosťou, a pod. To ma vie v takejto situácii dosť raniť, voči tomu som si ešte brnenie nenašla.