Odpovedal: ivica Re: Problémy na pracovisku (číslo príspevku 105.856, zo dňa 15.08.2006. videné 347x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 105856: ahoj dada, vidim, ze sa babky zapojili vlastnymi skusenostami. ja mam dnes tiez naladu pod psa, bola som dnes dohodnuta s "kamaratkou" do mesta a ked som uz bola vychystana, tak mi oznamila, ze "mam iny program, pa". normalne by mi to nevadilo, ale kedze to bolo od nej, tak som videla, ako na mna zas kasle. na druhej strane mi odlahlo, pretoze som sa s nou netuzila stretnut. vlastne sa tomu uz dlhsie vyhybam, pretoze mam vzdy po stretnuti depku aj 2 tyznde. je o 5 rokov starsia, pozname sa uz asi 4,5 roka a od zaciatku sa mi zalovala, aki su chudobni. snazila som sa jej vsemozne pomoct a co sa dalo, som jej zaplatila, kupila tricko...., po ktorom tuzila, darovala som jej veci, ktore som mala rada, lebo aj ona ich chcela - dala by som jej aj posledne. ked som ju vsak navstivila, neverila som vlastnym ociam - velky plne zariadeny dom, prehybajuce sa stoly.... ale reci o chudobe neprestali. nakoniec som zistila, ze jedine, co je na nej chudobne je jej dusa a prazdna hlava - a to doslova. niekolko rokov ma este vyuzivala a ja som doma preplakala tyzdne, mama so sestrou mi dohovarali, nech sa jej zbavim, lebo ma vyciciava a nici. povazovala som to vsak za zradu a bala som sa, ze jej ublizim. robila som jej sluzku a tiez aj jej rodine, volala ma k nim na prace do dediny, robila som jej sprievodcu po nekonciacich nakupoch, pocuvala jej nezmyselne staznosti na cely svet, dobre som posluzila ako hotel, ked mala plany prespat v nasom meste. kedze je na invalidnom dochodku, ktory je vyssi ako vyplata mojej mamy po 28 rokoch kazdodenneho vstavania o 4,30 do prace + k tomu niekoklkotisicovy prispevok na opatrovatela a invalidny dochodok priatela, prestala som to registrovat. kazde jej slovo a dokonca aj jej hlas mi dvihaju tlak a dokazu ma uplne vytocit. neznasam vsetko, co sa s nou spaja, citim uplny odpor a cudujem sa, kde sa to vo mne berie. k tomuto som sa dopracovala........ a pritom som stale verila, ze sme kamaratky, pocuvala som jej nekonecne pribehy o milencoch, ktorych mala na kazdom rohu, o jej dennodennych orgiach pod vplyvom alkoholu a marihuany z minulosti. potom, ked psychicky ochorela, bola som jej jedinou oporou, sprevadzala som ju na vsetkych vysetreniach, navstevovala v liecebni, neustale som bola pripravena na telefone, keby cosi potrebovala, utesovala jej mamu aj starku, lebo jej vlastna rodina sedela na zadku. potom sa jej zapacilo, ako ju obskakujem, a tak som s nou vyckavala som hodiny po vsetkych doktoroch, pocuvala som o jej problemoch, poziciavala som jej peniaze, ked po hodinovych nakupoch minula tych "par" tisic, co dostava od statu za to, ze si prehyrila a prechlastala zdravie. chcela som ju potesit, chcela som, aby sa z toho dostala, ale jej samej bolo vlastne dobre. ked mala lieky, bola uplne normalna, ale vzdy mala vyhovorku na svoju bezohladnost a drzost. bola a stale je schopna ma poziadat o oblicku, ci pecen - nie preto, ze by ju potrebovala, ale preto, ze to prave chce. a ked nieco chce, tak to musi mat. a co druhi? aaaaale, co ju po nich. nieco predsa vyhrabe v skrini! alebo v kotolni, vsak mozno nieco zachrani pred plamenmi v peci. a to je predsa idealny darcek a hlavne lacnyyyyyyy. no a potom sa usmievajte, ked vam to dava k narodeninam. dostanete krc do tvare a nemozete udrzat slzy! ale ona je skalopevne presvedcena, ze to, co dava ona, je "zo srdca" a ona si fakt mysli, ze som stastna, ked ho dostanem. no mne o to nejde, neziadam ju o nic, ale hneva ma, ze si asi mysli, ze som padnuta na hlavu a ze ma opije ako decko, ktore sa tesi aj z rozbitej flase, lebo pri pohlade proti slnku je nadherna...... no a ako to riesit....zavisi to od povahy cloveka. ja som mala vycitky uz dopredu a bolo mi jej luto. nedokazala som si predstavit, ze by som jej vykricala do oci, ako mi nicila zivot. ale potom som isla na vysku a stretla novych ludi - hlavne takych, ktori by si s nou hravo poradili. nevedeli o nej, no ja som medzi nimi nasla svoje stratene ja. zacala som si vazit samu seba a zacala som sa branit! ale vsetko postupne. presne tak, ako som si zacala uvedomovat, ze moja kamaratka vlastne kamaratkou ani nie je. ze ked som chodila s priatelom a zverila som sa jej, tak to vydrkotila ovela starsej susede pri kavicke - asi miesto telenovely. pekne do detailov. ja som sa o tom dozvedela, az ked mi povedala, ze jej suseda mi odkazuje, ze som pekne sprosta...... a to mi povedala ako normalnu vec, jej vobec nedoslo, ze mi to moze prekazat. potom zacala o mojej dalsej kamaratke rozsirovat reci, ze sa zblaznila z prilisneho ucenia na VS, ze jej oco sa pokusil o samovrazdu a teraz je z neho invalid...... - vsetko prilepsene podla jej vlastych scenarov......ke som jej to vycitala, spustila na mna, ze som jej mala povedat, aby to "neprezradila". ked som sa s priatelom rozisla a zavolala som jej s placom, aby som nasla utechu, zacala sa chvastat, ako ona nechala aspon 20 chalanov a ako oni potom trpeli. bolo mi este horsie. toto vsetko ma prebralo z toho zleho sna. nakoniec si vsak nasla priatela, byvaju teraz spolu v nasom meste. cize odisla z dediny a do mesta uz doprovod nepotrebuje. dobre sa k sebe hodia, obaja sebci bez schopnosti vcitit sa do druheho. on ju v tom podporuje a chrani ju za kazdych okolnosti. ale mne strasne odlahlo. zijem uplne iny zivot. ona si vsak mysli, ze sa z mojej strany nic nezmenilo, ze ked piskne, zas pribehnem. no ja vidim, ze ma ignoruje, lebo ma momentalne nepotrebuje. ale ak strati priatela - dufam, ze nie a ani jej nic podobne neprajem, zrejme jej budem zas dobra. otazkou je, ci budem ja ochotna robit zo seba znova poskoka..... Reakcie na príspevok: Re: Problémy na pracovisku (366x, dada, zo dňa 2006-08-15) Re: Problémy na pracovisku (358x, ivica, zo dňa 2006-08-15)