Odpovedal: Ela Re: úzkost 8 -eho mesiaca? (číslo príspevku 105.173, zo dňa 07.08.2006. videné 151x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 105173: Toto veľmi dobre poznám. Tiež som sa nemohla od dcérky vzdialiť ani na 5 sekúnd, aby nebol hneď veľký krik. Trávievala dosť času aj s manželom a inými členmi rodiny (krstnou, babkou, dedom,...), ale len v mojej prítomnosti, bezomňa sa asi necítila v bezpečí alebo čo. Musela som s ňou ako Ty chodiť aj na wc, aj som sa s ňou kúpala, sprchy sa bála, tak ju musel manžel držať keď som sa sprchovala tak, aby na mňa videla. Trvalo to asi do jej jedného roka, kým sa naučila chodiť. Potom som postupne skúšala odísť na pol hodiny, na hodinu, na dve,... a každú chvíľu telefonovala, ako sa im darí, či malá neplače. Spočiatku poplakávala, ale postupne si zvykla, že sa zakaždým vrátim, že som neodišla nastálo :-) Teraz má rok aj 8 mesiacov a keď sa jej pýtam, či chce ísť k babke, tak je od radosti celá bez seba a vydrží tam aj celý deň, pýta sa na mňa až večer. A keď je zo svojím ockom, tak mňa ani nepotrebuje, dokonca ma niekedy odstrkuje od manžela a túli sa k nemu, vyzerá to, akoby žiarlila, že ho chce mať len pre seba. Je to strašne milé. Niekedy ma normálne chytí za vlasy a ťahá ma preč od manžela a hovorí "uteč" a svojmu ockovi hovori "lubim ocka". Asi to obdobie prílišnej naviazanosti musíš pretrpieť. A toho, že svoje dieťatko rozmaznáš, keď budeš stále s ním si nemyslím. Dieťatko - zvlášť keď je také maličké - potrebuje stále cítiť niekoho, s kým sa cíti v bezpečí a najčastejšie je to mama. Neboj sa, ten čas tak rýchlo ubehne, až Ti za pár mesiacov bude možno aj ľúto, že už nie je dcérka na Teba tak naviazaná.