Odpovedal: Jaja Re: trapny usmev... (číslo príspevku 101.581, zo dňa 28.06.2006. videné 367x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 101581: Tak to je smutne. Neboj, najdes priatela, pri ktorom budes moct byt sama sebou a bude to chapat. Nikto nie je idealny. Ja som mala tiez problem, ze ked som sa s niekym hadala, tak som sa pri tom usmievala a bolo mi to trapne, lebo cela situacia potom nebola vobec vazna a nemohla som sa vlastne ani dalej hadat. Akurat som vypadala jak debil. Mala som to hlavne pri matke a odkedy som odisla z domu, uz s tym nemam problem a to ani pri inych ludoch. Mysli, ze to ma nejake korene v detstve, mne dala matka ako decku vzdy pocitit, ze nie som milovana a ze je by som jej mala byt vdacna, ze sa pre mna obetuje a vobec sa so mnou zahadzuje, ze by som jej ani nechybala keby ma nemala. A mozno jej aj bolo lepsie. A tiez, nikdy ma nenechala nechat o sebe rozhodovat, mala som pocit, ze moj zivot zije za mna ona, nezniesla odpor, vtedy nasledovala bitka. Nikdy som ani len o zakladnych veciach v mojom zivote nerozhodovala sama a nikdy som si nic nepresadila. Hoci nie som ziaden psycholog, ja citim, ze toto bola pricina toho problemu u mna.