Odpovedal: Dagmar pre Mary Re: Mama sa trasie--poradte prosím!!!!!!!! (číslo príspevku 247.530, zo dňa 18.05.2015. videné 309x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 247530: Mila Mary, nemate za co, chapem, co myslite tou tazkou pristupnostou k emocionalnej rovine prezivania a aj to, ake to pre Vas musi byt narocne, zvladat seba, dieta, svoju rodinu, pracu a este aj mamu v tazkej zivotnej situacii/krize. Mama sa mozno podvedome boji, ze by stratila kontrolu, keby pripustila prejavenie emocii navonok. Mozno aj svojim sposobom povodnu autoritu, svoju tak vrytu rolu, na ktoru bola desiatky rokov zvyknuta. Vela tychto ludi povazuje prejavovanie emocii navonok vratane prejavov lasky za SLABOST. Samozrejme, ze je to uplne nespravny pohlad na vec, ale k tomu celemu patri aj tak znama reakcia, ak niekto potrebuje psychologa, musi byt sibnuty a pod. Opät ide aj o potlacenie vlastnej reality, ze v skutocnosti je ona sama v situacii, ze si sama nevie pomoct, zazit vlastnu vnutornu nemohucnost a priznat ju navonok tym, ze sama uznam, ze potrebujem psychologa, to chce vela odvahy a hlavne odklonenie sa od dovtedajsich zarytych schem myslenia, spravania. V tomto veku nieco zmenit je velmi tazke, ale da sa to. Ibaze ten clovek musi sam chciet a druha strana (hlavne deti, ako napr. Vy v roli dcery) sa musia vyzbrojit obrovskou trpezlivostou a neoblomnostou. Niektori rodicia potrebuju roky, kym sa v nich nieco pohne. Kazdy clovek potrebuje lasku, priatelov, podporu a uznanie, fakt, ze to popiera, je iba jej obrana navonok a mozno sebaklam, potlacanie pravdy. Je jej to aj velmi neprijemne, ze nieco nezvlada. Asi to automaticky asociuje z vlastnou NEschopnostou, je to tazke, s tymto pohnut. Myslim, ze ak by ste nasli velmi dobreho neurologa aj po ludskej stranke, mohol by tento pohnut lady, ak by jej on okrem vysetrenia a liecby z jeho strany navrhol paralelnu psychologicku pomoc. Hoci len docasne, aspon na to najhorsie prvotne obdobie. Strata manzela je kriza, mama nespracovala smutok a ostatne emocie a nevie sa vyrovnat s novou zivotnou situaciou. Na tom nie je nic abnormalne, patri to k zivotu. Kazdy clovek sa ocitne v situacii, ze potrebuje externu pomoc, kym sa opät postavi na nohy. TAk zatial skuste toho neurologa a skuste nebrat si osobne jej poznamky, ze Vas syn je ako Vy - uprimne? Mama to mozno vnutorne odmieta, co vidi, na druhej strane Vas obdivuje za to, ze ste schopna tychto prejavov a ze ste mali odvahu robit veci inak, aj ked ste ich Vy sama ako dieta a dospievajuca v rodine nezazili a napriek tomu to v sebe mate... A tak aj Vasa mama, ako kazdy jeden clovek, primarne vnutorne vedome ci podvedome tuzi najmä po laske a prijati. Skuste to nebrat osobne, tie jej prejavy, aj ked je to hrozne tazke, ale nadalej jej pomoct, ako sa da a mozno by nebol zly napad medzi 4 ocami VY verzus neurolog poziadat tohoto o to, aby si s mamou pohovoril o psychologickej pomoci. Neurolog-lekar-autorita mozno dosiahne u mamy viac, tato generacia na to zvykne zaberat :-). A dajte vediet, ako sa veci vyvinuli. Dufam, ze mama nema ine neuro-ochorenie (skleroza multiplex a pod., dajte urcite vediet).