Autor otázky: Margita
Máme ešte nádej?
(číslo príspevku 247.310, zo dňa 23.04.2015. videné 305x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 247310:
Som matka 18-ročnej dcéry, ktorú som už viac ako dva roky nevidela, a som aj babka 2-ročnej vnučky, ktorú som mala na rukách, keď mala mesiac. Keď bola moja dcéra 15-ročná, zoznámila sa s o štyri roky starším chlapcom, do ktorého sa zaľúbila. O pár mesiacov otehotnela, čo ma dosť prekvapilo, lebo sme dcéru aj jej priateľa poučili o tom, že dcéra ešte nemá ukončenú ZŠ a má pred sebou strednú školu. Nakoniec som to s manželom aj s nastávajúcimi svokrovcami vyriešili tak, že nakoľko ja pracujem doma, tak sa o dieťa postarám a dcéra vyštuduje strednú školu. Všetko však dopadlo inak. Dcéra sa počas tehotenstva veľmi zmenila ku mne, nebola už taká otvorená ako predtým, všetko riešila len s priateľom a jej priateľ viackrát vystúpil aj voči môjmu manželovi, ohľadom našej dcéry. To na nepáčilo ani môjmu manželovi, že sa nám dcérin priateľ mieša do výchovy našej dcéry a tak už doma nevládla taká pohoda ako predtým. Keď sa moja vnučka narodila, bola som najšťastnejšia babka, no moja radosť netrvala ani mesiac. Keď dcéra prišla z pôrodnice, všetko som jej prichystala, izbičku, postieľku, výbavičku pre to maličké, a dokonca som s manželom rozhodla, že aj napriek všetkému aký dcérin priateľ bol voči manželovi, dovolíme mu, aby žil s nami aj s dcérou a ich dieťatkom. Mysleli sme si, že sa všetko zmení príchodom bábätka, ale bolo presne opačne. Dcére vadilo, keď som jej chcela pomôcť ohľadom dieťatka, jej priateľ tiež nebol nadšený, že im chcem pomôcť a ja som bola dosť prekvapená, že čo sa deje. Priateľova matka, ktorá bola dovtedy milá ku mne, chodili sme na kávičky a tak, zrazu bola voči mne doslova protivná. Vyčítala mi, že nenecháme mladých na pokoji, stále im chodíme do izby, a to nebola pravda. Sadla som si s dcérou a jej priateľom a spýtala som sa, že čo to má znamenať, no oni mlčali. Jedného dňa naša dcéra prišla aj s priateľom a jeho matkou, postavili sa pred nás, mňa a manžela a dcérin priateľ povedal, že sa chce oženiť s našou dcérou a jeho matka s tým súhlasila. Ja s manželom sme boli prekvapení a povedali sme, že dcéra sa nemá kam ponáhľať, lebo ešte nemá ani stredoškolské vzdelanie a že so svadbou by mali počkať. Skončilo to celé zle, dcérin priateľ bol opäť drzý, protivný voči manželovi, a tak sme s manželom rozhodli, že to tak ďalej nepôjde a priateľ tu s nami nemôže ďalej bývať. Dcéra s bábätkom odišla k priateľovi akože na víkend ku ním a viac sa nevrátila domov. Ako odišla z domu, vypla si mobil, prestala s nami komunikovať, nechcela s nami hovoriť vôbec, ani na listy neodpovedala. Po pár mesiacoch sa vydala, nakoľko dostala povolenie od súdu, ale na svadbu nás nezavolala. A tak žije odvtedy s dieťaťom v priateľovej rodine a na nás akoby zabudla, že existujeme. Veľmi nás to bolí, no zároveň si vždy kladieme otázku, kde sme urobili chybu. Známi nám radia, že chce to čas, kým sa dcéra spamätá, ale my sa zároveň bojíme, že čo ak jej priateľ je proti tomu, aby sa dcéra s nami stretávala? My sme mu nedovolili u nás bývať a teraz sa takto mstí a dcéru odhovára od toho, aby sme sa mohli aj vnučku vidieť? Chcem ešte na záver pripomenúť, že dcérin priateľ bol vždy dosť agresívny, keď niečo nebolo podľa neho, nevedel to prehĺtnuť. Čo si o tom myslíte vy? Zaujíma ma každý názor, či už taký alebo okaný. naknázor