Autor otázky: Ján
Autizmus, inkontinencia moču a stolice
(číslo príspevku 24.576, zo dňa 17.12.2003. videné 673x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 24576:
Mám 7 ročného vnúčika - autistu. Diagnostikovaný bol v 3 rokoch v DIC Trnava, teda u odborníkov, tam sme dostávali aj prvé rady ako s ním zaobchádzať. T.č. navštevuje už druhý rok špeciálnu triedu pre autistické deti. Chlapec sa od 3 rokov pýtal na nočník, potom na WC a v noci mal iba zriedka nejakú nehodu. V apríli 2003 dostal časté nutkanie na moč. Detská lekárka dala urobiť rozbor moču a stav preliečila. Stav sa zhoršoval. Chlapec začal cvrkať moč a neudržal ho. Časté nutkanie na moč ho tak otrávilo, že sa prestal pýtať a pocikáva sa. Nečakali sme so založenými rukami. Detský urológ urobil sonografiu a povedal, že to je záležitosť pre neurológa. Predpísal však Mictonetan (možno som názov napísal nepresne) ktorý bral 3 mesiace. Detská psychiatrička predpísala Risperdal, ktorý berie už 7 mesiacov. Postupne sa pridala aj inkontinencia stolice, čo je pre nás už katastrófa. Do školy chodí iba na dve hodiny, kde ho každých 15 minút odvádzajú na WC. Nie vždy s úspechom, lebo nedobehne. Ja tvrdím, že on už odchod moču a stolice necíti. Nikde nemôžem nájsť popis takéhoto stavu. Detský psychológ v Trnave mi tentoraz odpovedal, že on mi nevie poradiť. Najväčšia odborníčka na Slovensku na autizmus mi napísala, že ju to mrzí, ale ani ona mi nevie poradiť. Sme s týmto problémom sami. Detská psychiatrička mu teraz predpísala Ludiomil, ale on úplne rezignoval pýtať sa a vôbec mu to nevadí. Dáme ho na WC na velkú potrebu, utrieme ho a o chvíľu má v slípkoch ďalší kúsok stolice, alebo hnedý sekrét. Čo sa dá v tejto veci robit resp. čo máme urobiť. Kde s tým ísť. Z Ústavu Márie Sýkorovej v Bratislave sme dostali odpoveď, že oni takéto stavy liečia iba ambulantne, čo je pre nás z Nitry nerealizovateľné. Detská neurologička nám doporučila Biofeedback, že po 20. sedení pri počítači s elektródami na hlave, by sa mal dostaviť úspech, jedno sedenie od 250 do 400 Sk a poisťovňa to nehradí. No keď sme s ním boli u nej a robili mu EEG, tak sa nám skoro zošalel od hrôzy, keď mu tým prudkým svetlom blikali celé minúty do očí - autistovi, ktorý neznáša ani najmenšie zmeny. Z EEG samozrejme nič nebolo, veď sa metal a kričal. Učiteľky nás len posielajú k lekárovi a detská psychiatrička nám hovorí: nechodievajte s ním stále po lekároch, veď to je pre neho ďalší a ďalší stres. Bože, nikto o tom nič nevie a my sme zúfalí. Tak by sme mu chceli pomôcť. Do ústavu ho nechceme dať, veď aj tam chcú iba bezproblémové deti.