Autor otázky: Miro
Manželka a svokra
(číslo príspevku 233.053, zo dňa 29.04.2012. videné 507x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 233053:
Dobrý deň,

chcem sa podeliť o svoj (resp. náš) problém, lebo už neviem kam z konopí. Som muž 33r, manželka má 29r. Sme rok po svadbe a máme 5 mesačnú dcérku. Do svadby bolo všetko v poriadku, rozumeli sme si, dokonca mi vravievala, že bez hádok tak dlho s nikým nevydržala. Chodili sme spolu necelé 2 roky a rozhodli sme sa náš vzťah zpečatiť. Prelom nastal, keď manželka otehotnela, zistili sme to už v čase, keď svadba bola dohodnutá. Bábo sme ale chceli, tak kadejaké reči o nútenej svadbe nás netrápili. Rozumela si celkom dobre s mojimi rodičmi, no so svojou mamou moc nevychádzala. No počas vybavovania svadby zrazu jej mama začala vybavovať všetko a nás len dávala do kúta, že ona to spraví. Mne sa to nepáčilo, chcel som si svadbu robiť sám s manželkou. Mojich rodičov od všetkého odhovárali "toto vybavíme my", tí nakoniec rezignovali a spravili len tolko, čo som od nich chcel ja. No svokra nereagovala na ženine prosby a tak sme mali zrazu o 30 ludí viac, než sme chceli my, čo si svokra pozvala. No manželka sa od toho dňa začala rapídne meniť, stále som mal na tanieri, že celú svadbu oni vybavili, s mojou mamou sa rozkmotrila, vraj jej narozprávala zlé veci, nebol som pri tom rozhovore, tak neviem, ale z toho jak poznám obe, tomu neverím. Začala byť vzťahovačná, za nič sa nevedela poďakovať, videla len všetko negatívne. Keď si mala priznať nejakú chybičku, tak radšej niečo nepekné povedala na iných. Strácala všetky kamarátky, každý kto sa odvážil povedať, že nerobí niečo dobre, si vyslúžil nadávky a vymyslené intrigy aj od jej mamy. Vyvrcholením bolo, keď sa mne začali všetci sťažovať na ňu, ja som bol už na konci s nervami, tak som si servítku pred ústa ani ja nedal a ona si to všetko mojou chybou prečítala. Doma po príchode z práce som našiel dopis "je mi lúto..." a odsťahovala sa k mame strašne urazená. Už po pôrode musela byť stále pri svojej mame, ktorá malú z ruky nepustila, nemala problém o štvrtej ráno vbehnúť k nám do izby, aby sa na ňu pozrela. Telefonovali si 10x denne. Moju ignorovali a nechceli jej malú dať, vraj ju nikdy nechcela (aj moja mama malú velmi lúbi). Po jej odchode som jej napísal dlhý list, kde som jej popísal všetko, čo som v sebe dusil, hlavne preto, lebo som rešpektoval jej tehotenstvo a to že svokra je jej mama. Bolo tam hlavne to, že nikdy som od nej nepočul, "prepáč", "ďakujem", ale len výčitky na všetko a ohovárania. Najhoršie pre mňa bolo, keď som bol pri pôrode, chcel som byť pri nej, nech jej aspoň trocha pomôžem pri trápení a miesto vďaky som sa dočkal posmeškov, že som ju mýlil pri dýchaní. Po stretnutí, keď som čakal aspoň nejaké vyjadrenie, som sa dočkal zas len obvinenia, že ju podvádzam s jej kamarátkou (ktorá jej mimochodom tiež naznačila, že sa nespráva pekne a má cca 50r), pritom som sa nikdy na inú ženu ani len nepozrel. Mám pocit, že za všetkým stojí jej mama, ktorá ju potrebuje pri sebe, lebo nikto iný sa s ňou už nebaví, tak jej nerobí problém rozbiť manželstvo svojej dcére a zničiť život svojej vnučke. No a žena bohužial jej len všetko slepo žerie. Ideme do manželskej poradne, s čím prekvapivo súhlasila, no dosť sa obávam toho, či jej to pomôže. Tvrdí, že ma lúbi, ale potrebuje mamu, lebo keď ja som v robote, tak ona je sama s malou. Ja ju tiež lúbim, malú ešte viac a chcem jej pomôcť. Netvrdím, že ja som bezchybný človek, ale ona si myslí, že je proste geniálna a chybu spraviť nemôže. Momentálne je u svojej drahej mamičky, ktorá sa im doma iste teší a ja som v našom byte sám. Má vôbec význam takéto manželstvo zachraňovať? Ja to chcem a robím preto všetko, aj ona to chce a robí všetko proti tomu.

Ďakujem za akýkolvek názor