Autor otázky: Silvia
Uzavretá? Zakríknutá? alebo ...
(číslo príspevku 232.374, zo dňa 26.03.2012. videné 410x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 232374:
Dobrý deň.
Rada by som sa obrátila na niekoho, kto má podobnú skúsenosť alebo sa s tým vo svojom okolí u niekoho stretol.
Jedná sa o priateľovu dcérku (6 ročnú), s ktorou trávi každý druhý víkend. To, že si k nej už dlhodobo snaží nájsť cestu vnímam cca. 9 mesiacov čo sme spolu, ale konkrétne sa s ňou aj ja stretávam posledné 3 mesiace a vidím, že je to veľmi zvláštne dieťa. Mám 19 ročnú dcéru a 9 ročného syna, priateľky s rôznymi povahami detí a nemám, resp. nemala som doteraz problém vychádzať so žiadnym z nich. V jej prípade je to trošku iné. Viem, že doma nechodí takmer nikam - okrem nákupných centier. Viem, že sa dokáže doma hodiny pozerať na svoje nechty, keď jej ich mama namaľuje a teší sa ako sú pekné. S nimi sa prechádza ako baletka a podobne. Rada sa pozerá do zrkadla, má nádherné dlhé vlasy, ktorý si pravideľne prehŕňa na hlavičke. To je síce milé a tiež blízke dievčatkám v jej veku, ibaže to je všetko ... to je jediný jej prejav radosti.
Kamkoľvek ju vezmeme: do prírody: do lesa, opekať, zahrať sa loptové a iné hry, na prechádzky kde s ňou rozprávame, do cirkusu, v zime na korčule ... kamkoľvek, všade iba pozerá, minimum komunikuje, iba sa kde tu akoby umelo usmeje a pôsobí akoby vôbec tým "hrám" nerozumela, akoby ju nenapľňali - dokonca skôr nudili. Neviem, príde mi to veľmi neprirodzené. Má 6 rokov a aj keby tam boli povrchné návyky z domu alebo niečo také, myslím že by tam mala byť prirodzená dávka spontánnosti a živosti. V byte je viacmenej schopná celé hodiny presedieť pred TV, do ktorého sa zahľadí a vtedy v podstate vôbec nevníma okolie (aj keď na ňu niekto prehovorí). Minimálne prejavuje radosť, ak tak len útržkovým úsmevom a potom znova strnie a iba sa díva. VIem, že priateľ je z nej ku koncu vždy nervózny, pretože čokoľvek jej povie akoby cez ňu iba do prázdna prechádzalo a ja sa snažím ho vždy upokojiť, že je to normálne, že ona sa postupne uvoľní, že ju treba len pomaličky posúvať ... ale popravde už začínam mať trošku pochybnosti aj ja sama ... pretože s takýmito prejavmi som sa nestretla.
Komunikácia priateľa s jej maminou je na bode mrazu od rozvodu. Viem, že malej doma vyhodia hračky ak nejaké od neho dostane s tým, že sú škaredé a podobne ... Viem, že doma nemajú problém povedať na neho ako otca pred ňou, že je hlúpy a podobne ... a kopec iného, čo mi príde hodne nevhodné riešiť cez dieťa :(. Je mi jej veľmi ľúto. Lebo mám pocit, že žije vo veľmi prázdnom svete, ale napriek všetkému neviem čo urobiť, aby bola schopná za tak krátky čas (pretože víkend raz za dva týždne nie je naozaj veľa a viac to nie je možné) aspoň trošku sa uvoľniť, zabaviť a hlavne tvoriť si skutočný vzťah do života s otcom ... Chce to iba čas? Alebo je to od povahy a jednoducho sú aj takéto deti? Prosím, ak viete niekto alebo vás niečo napadne - bola by som rada za akýkoľvek postreh ... Ďakujem ...