Odpovedal: jana Re: žiletka (číslo príspevku 231.463, zo dňa 07.02.2012. videné 254x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 231463: a prosím ťa ešte mi povedz, ako ste prišli na aspergera? Moja dcéra bol moje prvé dieťa a nemala som to až tak ako zistiť, len určité reakcie sa mi nezdali. Keď už ale prišli prvé upozornenia zo škôlky a školy vedela som, že je to fakt a že musíme nájsť odbornú pomoc. Narazia som však na "psychológa", ktorý mi povedal, že problém som ja, a nemám sa tak upínať na dieťa a hľadať si iné problémy. Presvedčil ma. Dokonca sme mali aj druhú dcérku (samozrejme, že nie len preto). Ale problémy staršej sa stupňovali a zhoršovali až sa dostala do nemocnice, lebo ju stále boli hlava bruchu a hrdlo bez zjavnej príčiny. Tam ma lekárka upozornila, že podľa nej je to depresia. Celé to vyvrcholilo v škole, kedy moje dieťa našli na záchode s nožnicami v ruke, že si podreže žily. Zmenili sme psychológa aj psychiatra, ktorý zas hľadal problémy v rodine. Až vo veku 10 rokov nám nová psychologička po vyšetrení povedala, že je to jasný asperger a psychiater, ktorý sa nám teraz venuje to jednoznačne potvrdil. Najskôr som si robila výčitky, že som zlá matka, ktorá nevie vychovávať svoje dieťa, potom zas, že som sa mala snažiť jej skôr pomôcť. Teraz sa už z toho pomaly dostávam. Len prijať tú diagnózu je pre mňa problém, lebo ako som písala, tie prejavy nie sú nijako navonok viditeľné pre okolie, len doma a v škole sú tie reakcie odlišné (aj to sú obdobia). Keď sa dobre cíti, dokáže to dokonale skrývať, lebo ako mi konečne raz povedala, strašne by chcela byť ako ostatní ale nevie ako na to. Často bojujem s tým, že čo keď som vyrobila ja problém a potom príde také niečo ako teraz to rezanie.