Odpovedal: N..... Re: DCERA (číslo príspevku 213.675, zo dňa 25.06.2010. videné 255x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 213675: Milá Iva, verím Vám že máte trápenie s dcérou, zažila som to, písala som tu tiež o svojich problémoch s dcérou, ale o niečo staršou. To čo píšete o obliekaní sa dcéry, o odpadkoch, že nemá priateľky, to robila aj moja dcéra. Schovávala si aj rôzne obaly od čokolád, ústrižky a žiaľ robí to dodnes. Bolo to nekonečné hľadanie pomoci pre ňu a preto aj Vy sa snažte dcére čo najrýchlejšie pomôcť a nevylúčiť aj tú hospitalizáciu. Urobia jej testy či sa nejedná o začínajúcu sa duševnú chorobu. Som presvedčená že keby sa nám podarilo dcéru skôr hospitalizovať, tak sa mohla aj vyliečiť. Ale ona nechcela navštíviť ani psychiatra, museli sme to urobiť násilím, ale až po pôrode. Žiaľ u našej dcéry potvrdili istú duševnú poruchu, to ale nemusí byť Váš prípad, len sa snažte jej pomôcť čím skôr. S našou dcérou sme sa trápili 2 roky. Momentálne máme život o niečo kľudnejší, ale ani po liečbe nie je celkom v poriadku, len je liekmi tlmená. Najhoršie, že v tom chorobnom stave nám vtedy otehotnela a z domu utiekla. Stále sme ju financovali, ale peniaze som jej musela nechávať na vrátnici ubytovne, bez stretnutia. Dnes máme doma už 11 mesačnú krásnu vnučku, súdne zverenú do opatrovníctva, ale dcéra doma s nami nebýva. Vnučku sme zobrali z ubytovne keď mala 1 mesiac a spolu s detskou lekárkou sme dcéru cez 112 hospitalizovali. Ubytovňu jej musíme platiť lebo sa stále nevie akosi o seba postarať, invalidný dôchodok odmieta a stále tvrdí že jej nič nie je. Chodí každý deň na návštevu k nám, naje sa ale s ničím mi nepomôže, riad si neumeje po sebe,len s dcérkou sa chvíľu hraje a potom odíde. Preplakala som stovky nocí, ale už sa pomaly s tým zmierujem a nechávam to už osudu. Dcéru sme s manželom po citovej stránke stratili, ale nevýslovnú radosť nám robí naša malá vnučka, ktorú neraz oslovíme omylom dcériným menom. Snažte sa ozaj pomôcť dcére včas, lebo človek nikdy nevie čo sa skrýva za zmeneným správaním sa. A nevyčítajte si nič, vy za nič nemôžete. Týmto pozdravujem všetkých diskutujúcich, ktorí moj príbeh pod názvom Beznádej čítali a snažili sa mi poradiť. Ďakujem.