Autor otázky: jana
deti a depresia
(číslo príspevku 207.784, zo dňa 26.02.2010. videné 366x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 207784:
mám problém s dcérou. Má 11 rokov, LMD ľahkého stupňa, disgrafiu a disortografiu. S tým by sme ani tak problém nemali. Má skoliózu, musí denne cvičiť, nosí špeciálny korzet. Aj to by sme zvládali. Okrem toho je alergička, častejšie chorá, s tým sa vieme vysporiadať tiež. Vieme, že jej chovanie nie je bežné, je to, akoby občas zabúdala, že je dieťa, chýba a vždy jej chýbala detská naivita. Od malinka bola skôr plačlivá, potrebovala si denne poplakať, nad všetkým vždy meditovala a špekulovala, to robí dodnes, zle zvláda náhlu zmenu situácie, ťažko sa vysporiada so sklamaním. Je to dobré dievčatko, má snahu poslúchnuť, len v povahe je veľmi pomalá, je potrebné ju stále kontrolovať a "posúvať", pripomínať stále čo treba, niekoľko pokynov za sebou nie je schopná zvládnuť alebo ich treba pripomínať. Keby sme nepripomenuli a neskontrolovali, tak sa nepripraví do školy, donedávna zabúdala, že musí piť, potom cikať (bola schopná sa počúrať len preto, že sa zabudla vycikať a tú potrebu ani nepociťovala. Dokonca mala zápal močového mechúra len preto, že toto zanedbávala. V známkach je to lepší priemer. Pri krátkej hospitalizácii v nemocnici si lekárka všimla, že je utiahnutá - pri tom lepšie komunikuje s dospelými ako s deťmi, ako keby im lepšie rozumela. Lekárka nás odporučila k psychológovi, ktorého sme navštívili. Lekárka-psychologička len na základe môjho rozprávania usúdila, že sa jedná o depresie (opísala som jej veľa situácií a stavov ale za obdobie 10 rokov sa toho nakopilo viac a vyzeralo to, akoby sme pekné chvíle ani nemali). Dcérku ľúbim nadovšetko a snažím sa jej pomôcť koľko viem, ale nezvládam to. Povahou je dcérka úplne inde a ja mám strach, či tie depresie nemôžem vyvolávať ja tým, že stále sa ju snažím niekam "posúvať". Tie depresie sú momentálne novinka. Vždy sme vedeli, že sa od rovesníkov odlišuje, hoci len mierne a brali sme to tak a snažili sme sa ju usmerňovať tak, aby zapadla či už medzi rovesníkov, alebo do školy. Psychologička nás odporučila k detskému psychiatrovi. Nechala som si čas na uváženie, lebo stále pochybujem, či ten stav nemôžem vyvolávať ja. Som z dcérky nervózna. Strašne. Keď ma nevníma, alebo nevníma okolie, keď je úplne nesústredená (je potrebné stále všetko pripomínať, jedz, pi, obliekaj sa, uč sa, všetko len nie čítanie, do kníh je zahrabaná stále, ani počítač ju toľko neberie, len zas číta samé sci-fi, teraz tie nové upírske, žiadne rozprávky, príbehy adekvátne jej veku), hlavne chce mať od všetkého pokoj. Dokola je schopná čítať Harryho Potera - všetky časti už asi 8 krát, po tom je "vyšinutá" ešte viac, som podráždená, väčšinou to vyústi najskôr do dohovárania, nakoniec do kriku. Viem, že to nemá význam, ani to nepomôže, ale trvá mi, kým sa zastavím a to si pri tom celý čas hovorím, preboha, čo to zvádzaš. Navštívila som psychiatra ja. Keď sa neupokojím ja, nepomôžem jej. Chcela som odpovede na to, či nie je chyba vo mne. Neviem, či dokáže lekár odborník z 10 minútového vstupného vyšetrenia zistiť, či neubližujem vlastnému dieťaťu svojím chovaním.... Myslím si, že nezistil. Viac riešil moju menšiu potrebu spánku - spím v priemere 5-6 hodín. V jednom má pravdu. Keď nezistíme, či nemá problém dcérka, nezistím, či mám problém ja. Ale čo ak je problém vo mne a všetko to zapríčiňujem ja svojím chovaním (v zásade aj manžel to cíti rovnako, je z nej nervózny a tiež sa ťažko v určitých situáciách ovládne)? Mám ešte jedno dieťa - 4 roky. Tú vôbec nemusím riešiť a pritom ich vychovávam rovnako. Myslela som, že keď začnem problém riešiť od seba, možno vyriešim aj jej problém a nebudem ju musieť viesť k ďalšiemu lekárovi. Pretože sa stále sťažovala na bolesti hlavy a brucha, musíme/ museli sme navštíviť niekoľkých lekárov, zatiaľ sa neukázala žiadna príčina týchto bolestí.